Živá knižnica - téma
Na jeseň minulého roku si v Bratislave pripomenuli 90. výročie založenia zboru, vtedy Jednoty českobratrskej (JČB). Zhromaždenia českých prisťahovalcov síce bývali už od roku 1917 v byte rodiny Kinclovcov, no samostatná stanica Brnenského zboru JČB vznikla až v roku 1924. Prvým správcom stanice sa stal Ladislav Mikulecký. V roku 1938 zakázali činnosť zboru JČB vo Viedni a tamojší kazateľ Gustáv Sadloň prišiel slúžiť do Bratislavy, kde už činnosť zboru prebiehala na mieste terajšej modlitebne na Cukrovej ulici. Počas Slovenského štátu bola činnosť JČB zakázaná a znovu ju obnovili až v roku 1945. V roku 1967 slovenská časť JČB prijala názov Cirkev bratská na Slovensku. Zbor na Cukrovej funguje dodnes a na jeho pôde vznikol ďalší bratislavský zbor – Kaplnka s kazateľom Danielom Pastirčákom.
Toto je veľmi stručný pohľad do 90-ročnej histórie zboru. Podrobnejšie sa o histórii a o najvýznamnejších osobnostiach, pôsobiacich v zbore, dočítate v publikácii Jozefa Uhlíka: Svedectvo o Božej moci a milost.. Zborový spevokol na slávnosti predstavil prierez piesňovej a básnickej tvorby členov zboru, vystúpili aj „pozostatky“ hudobnej skupiny Tŕne, no vari najzaujímavejšia bola
ŽIVÁ KNIŽNICA (príbehy zo života zboru z čias totality).
A práve tie sme sa vám rozhodli priblížiť.
Pripravila Milena Uhlíková, Foto Bohuslav Piatko
Z prenasledovateľa kresťanov Božím dieťaťom - Príbeh Michala Kintlera rozpráva jeho syn Dušan
V roku 1939 sa rozpadlo Československo, vznikol slovenský štát a začala 2. svetová vojna. V roku 1940 zakázali úrady Jednotu českobratskú (JČB, dnešnú Cirkev bratskú) na Slovensku a modlitebňu na Cukrovej ulici, v ktorej sa konali bohoslužby, úradne zapečatili. Znamenalo to, že členovia zboru tam viac nemohli chodiť a ani čokoľvek robiť. Človekom, ktorý tento úradný výkon pečatenia urobil, bol môj otec Michal Kintler. V tom čase pracoval ako policajný dôstojník v budove Polície u dvoch levov.
Hneď po rozbití Československa prinútil nový slovenský režim väčšinu obyvateľov českej národnosti vysťahovať sa do Protektorátu Čechy a Morava. Jednoducho im odmietol udeliť štátne občianstvo a ich pobyt na Slovensku sa tým stal nelegálnym. Týkalo sa to aj väčšiny členov zboru JČB v Bratislave. Museli odísť do Čiech. Počet členov zboru tým klesol zo 72 na 22. Po zákaze JČB hrozil zboru úplný zánik. Kazateľ Gustáv Sadloň požiadal o pomoc vedenie zboru Reformovanej kresťanskej cirkvi v Bratislave. Podpísal dohodu, podľa ktorej sa členovia JČB formálne stali členmi Reformovanej kresťanskej cirkvi, ale v skutočnosti si zbor JČB zachoval úplnú samostatnosť.
A ako ďalej viedol Pán Boh môjho otca? Otec pochádzal z evanjelickej rodiny, ale nechodil do kostola – nanajvýš na Vianoce. V Bratislave sa zoznámil s Annou Račkovou, ktorá pochádzala od Rimavskej Soboty a bola úprimne veriacou kresťankou. Keď začali spolu chodiť, otec jej dal podmienku, že s ním musí jeden rok navštevovať kultúrne a športové podujatia v Bratislave, ktoré sa jemu budú páčiť. Ona súhlasila s tým, že potom bude on jeden rok chodievať s ňou na miesta, kam chodí rada ona. Bolo to spoločenstvo veriacich ľudí v Kresťanských zboroch. Tak sa aj stalo. Otec v tomto spoločenstve uveril v Pána Ježiša Krista. V roku 1941 sa zosobášili.
Po vojne otec odišiel z Policajného zboru a pracoval na Povereníctve vnútra, kde mal na starosti výzdobu mesta pri štátnych sviatkoch a iných príležitostiach. Odtiaľ bol po previerkach v roku 1952, keď nepodpísal, že je vyrovnaný s náboženskou otázkou, okamžite prepustený. Mal odísť pracovať do ťažkého priemyslu. Ale Pán Boh sa o neho predivne postaral. Pretože jeho nadriadení vedeli, že je spoľahlivý a dobrý pracovník, presunuli jeho prácu do inej – politicky menej sledovanej – organizácie Park kultúry a oddychu, kde pracoval až do dôchodku.
V roku 1960 moji rodičia prestúpili do Jednoty českobratskej. Môj otec bol aktívny v zbore. Slúžieval na modlitebných chvíľach aj na biblických hodinách Božím slovom.
Pán Boh má moc zmeniť človeka. Tak, ako sa zo Saula stal Pavol, niečo podobné prežil aj môj otec. Ako veriaci človek v časoch prenasledovania nezaprel svoju vieru, nepozeral na dočasné výhody, vždy stál pevne za poznanou Pravdou. Pán Boh ho neopustil. Prežil s Ním veľké skúsenosti. A Pán Boh sa nemení. Je ten istý včera, dnes aj na veky. Aj dnes môže robiť podobné veci. Chcem vám povedať, že Pánu Bohu sa oplatí odovzdať svoj život a plne mu dôverovať.
Viac, ako sme čakali - príbeh rozpráva autor projektu modlitebne v Bratislave Ján Komrska
Keď Pán Boh pôsobí rast cirkvi, postará sa aj o potrebný priestor, v ktorom by sa mohli veriaci zhromažďovať a nemôže mu v tom žiaden nepriateľ (ani malá viera veriacich) zabrániť. Túto skúsenosť prežil náš cirkevný zbor pred osemdesiatimi rokmi, keď s Božou pomocou získal dom na Cukrovej ulici, ktorý predtým slúžil – okrem iného – aj vojenskému súdu.
Pod vládou komunistov po roku 1948 sa zdalo nemožným, že by sa mohli priestory cirkvi zväčšovať alebo zlepšovať. Prišlo však politické uvoľnenie na konci šesťdesiatych rokov. Podarilo sa vyprázdniť suterén pod modlitebňou, ktorý slúžil ako sklad istého štátneho podniku, a vybudovala sa tam miestnosť na stretanie, a to aj pri stoloch a s malou kuchyňou. Priestor slúžil najmä mládeži. Pokiaľ sa dobre pamätám, žiadne povolenie sme si na to nepýtali – podarilo sa to urobiť nenápadne, takže si to vládnuci neprajníci nevšimli.
V roku 1968 sa unitárny štát federalizoval, a to vyvolalo požiadavku zriadiť na Slovensku, v Bratislave, ústredie našej cirkvi – a teda aj potrebu vybudovať kancelárie. Takto sme získali súhlas nadstavať nad prízemnou budovou modlitebne kancelárske priestory pre novozaložené Predsedníctvo Cirkvi bratskej – bez toho, že by sa výrazne zväčšili bohoslužobné priestory. Stavebné povolenie sme dostali najmä vďaka pracovníčke stavebného úradu, pani Ing. G. Matušíkovej, a to nielen na vybudovanie kancelárií, ale aj na výrazné zlepšenie priestorov zboru.
Pôvodný dom našej modlitebne, zo strany ulice prízemný, sa mal podľa projektu nadstavať do výšky susednej trojposchodovej budovy. Zo strany dvora bol dom jednoposchodový a táto jeho časť bola vysunutá asi 6 m pred dvorné priečelie susedných domov. Podľa schváleného projektu sa mal dom zvýšiť nad celým pôvodným pôdorysom a zostala nezastavaná ešte asi dvojárová záhradka.
Po prvom máji 1975 sme s veľkým nadšením začali so stavebnými prácami. Pán Boh však rozhodol inak – plánované rozšírenie priestorov nepovažoval zrejme za dostatočné, a preto razantne zasiahol. Už piateho mája bola stavba zastavená kvôli protestu susedov – nadstavaná časť budovy, vysunutá do dvora, by im totiž zatienila balkóny. Rokovanie so susedmi bolo veľmi nepríjemné, nakoľko neboli ochotní tolerovať žiadnu ujmu, ktorá je inak v mestskej zástavbe bežná. Stavebný úrad podmienil nové povolenie stavby súhlasom susedov. Najprv sa hľadalo riešenie s odrezaním rohu našej budovy, aby sa tienenie eliminovalo, potom však prišiel nápad na razantnú zmenu koncepcie. Podľa nej by sa budova zapustila do zeme na celom pozemku vrátane záhradky, a všetky nadzemné podlažia by sa zmenšili tak, aby nevyčnievali pred dvorné priečelie susedných domov. Susedia boli spokojní a stavebný úrad vydal nové povolenie, ale so stálym naliehaním, aby sa stavalo čo najrýchlejšie – kým si protivníci všimnú, že sa stavia nie nadstavba, ale celkom nový kostol. Cirkev tak získala novú budovu s hlavnou sálou chrámového charakteru, ktorá ďaleko presiahla to, na čo si veriaci trúfali čo i len pomyslieť.
Príbeh rozširovania priestorov sa však dokončením stavby v roku 1977 neskončil. Druhé poschodie, navrhnuté pre potreby administratívy cirkvi, neslúžilo dobre pre skupinovú prácu, najmä s deťmi. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o nápravu sa museli prehodnotiť priority a dnešné nové riešenie je navrhnuté tak, že všetky miestnosti slúžia pre stretanie skupín a kancelárske pracoviská sú zabudované v nikách. Architektonické riešenie navrhli mladší architekti, ktorí tak prebrali štafetu pri vytváraní priestorov cirkvi.
Nevieme, aké bude ďalšie pokračovanie príbehu, v ktorom Pán Boh rozširuje priestory pre cirkev. Podľa doterajších skúseností to však bude vzrušujúci príbeh, v ktorom budeme žasnúť nad Božou veľkosťou a tvorivosťou.
Aj eštebák má dušu - príbeh rozpráva Miloš Matej
V období vrcholiaceho likvidačného boja proti tzv. nepriateľom komunistického totalitného režimu bola terčom prenasledovania aj cirkev, a tým veriaci kresťania. Tento neúprosný boj prebiehal napriek tomu, že v ústave bola oficiálne definovaná sloboda náboženstva.
Zvlášť významnú úlohu v boji proti veriacim plnila tajná polícia – ŠtB (štátna bezpečnosť). Disponovala neobmedzenými zákernými až krutými metódami.
Medzi pracovníkmi ŠtB svedomite pracoval aj istý súdruh Kiš. Tak sa dozvedel, že kazateľ Ciesar z Prešova navštívil bez štátneho povolenia bratislavský zbor. Práve v tomto čase mal byť br. kazateľ Ciesar na návšteve v rodine br. Jurču. Pracovník ŠtB zazvonil u Jurčovcov práve v obedňajšom čase. Domáca gazdiná práve prestierala stôl k obedu, a tak pozvali aj tohto „hosťa“ k stolovaniu. Tak, ako bolo zvykom, pred jedlom sa br. kazateľ Ciesar modlil a v modlitbe spomenul aj tohto človeka – modlil sa za neho a za jeho rodinu. Eštebák počas modlitby zrazu vstal a s plačom odišiel od stola k oknu.
Potom sa zdôveril, že prežíva vážne rodinné problémy – mal ťažko postihnuté dieťa, umiestnené v špeciálnom opatrovateľskom ústave, vzdialenom od Bratislavy. Br. Ciesar a Jurčo prejavili záujem o jeho osobné bolesti a rodinné problémy, a tak zainteresovali aj iných bratov na nesení bolestí a bremena jeho rodiny.
Vtedy bratia Ciesar a Jurčo oslovili na pomoc aj mňa (od r. 1964), aby som ako lekár pomohol radou, ale aj tak, že som tohto človeka vozieval do mesta, v ktorom bolo jeho dieťa umiestnené.
Neskôr p. Kiš poďakoval za našu službu a starostlivosť, kúpil si kvôli transportom staršie auto. Vždy sa s vďakou a dojatím vracal k preukázanej láske v najťažších obdobiach jeho života.
Potom sa sám rozhodol skončiť pracovný pomer v ŠtB a zamestnal sa ako robotník v Chemických závodoch Dimitrovka, a to ešte v čase komunistického režimu.
Aj takto sa napĺňala túžba K. Royovej, uvedená v piesni: „Ži krásne v tomto živote, šír vôňu lásky vôkol seba! Putuješ tam, kde sĺz už niet a lásky tvojej netreba.“
Za modlitbu do väzenia - príbeh Vladislava Mateja st. rozpráva jeho syn Vlado
Peter, Janka, Veronika a Kristína vedú v našom spoločenstve stretnutia mladých „Pod stromom“ a „Naboso“. Ich súčasťou sú aj tento rok stretnutia skupiniek, ktoré sa uskutočňujú v prostredí rodinného prostredia niektorých ľudí z nášho spoločenstva. Peter jedného dňa ráno vstane ako každý iný deň, rozlúči sa svojou ženou Dankou (ktorá má o chvíľu termín pôrodu) a ide do svojej architektonickej kancelárie. Pracuje na projekte novej fabriky pri Seredi. Okolo obeda za ním prichádzajú dvaja muži v dlhých čiernych plášťoch, preukazujú sa odznakmi tajnej polície. Oznamujú mu, že je zatknutý za diverznú činnosť. Odvádzajú ho a 5 mesiacov vypočúvajú vo vyšetrovacej väzbe. Až cestou na súdne pojednávanie vidí na chodbe svoju ženu s dieťatkom v náruči a v pojednávacej miestnosti sa dozvedá, že spolu s ním boli zatknutí aj ostatní členovia tímu, pracujúceho s mladými.
„Aké je pozadie môjho pobytu vo väzení?“ – pýta sa Peter na súde. Prokurátor odpovedá:
„Vy ste zatvorený preto, lebo šírite nepriateľskú ideológiu, ktorá je proti našej republike. Okrem toho sa schádzate po súkromných domoch, kde šírite túto ideológiu, ktorá je protištátnou činnosťou, a tým maríte možnosť kontroly štátnej moci a vytvárate v domoch možnosti konšpirácie nekontrolovateľných akcií proti republike.“
Konečný verdikt súdu znel: „Peter Popluhár, ste odsúdený za povracanie republiky na 3 roky väzenia nepodmienečne.“
Takto v hrubých rysoch prebiehalo zatknutie a súd s mojím otcom v roku 1959. Príbeh som zámerne osadil do dnešnej doby, do „hlavnej úlohy“ som obsadil Petra Popluhára, ktorého by za jeho prácu v mládeži mohol stihnúť pred 55-timi rokmi taký istý osud, ako môjho otca.
Pre generáciu mladých ľudí, ktorí majú dnes 25 a menej rokov, je možno tento príbeh pochopiteľný, len ak by išlo o dej akčného filmu. Sloboda, ktorú máme dnes, však bola vybojovaná aj osobným utrpením mnohých ľudí. Môj otec Vlado však nebol klasickým disidentom typu Václava Havla. Nebojoval otvorený zápas proti režimu alebo jeho predstaviteľom. Bol „len“ dôsledným veriacim človekom, ktorý svoju vieru v Ježiša Krista myslel vážne. Bol pre Krista ochotný aj trpieť. Kristus, apoštoli a prví kresťania mu boli v utrpení príkladom. Boh ho však neopustil ani v čase neistoty a tyranie zo strany vládnej moci. Po amnestii v roku 1960 sa oženil s Máriou a mali spolu dve deti, Daniela a mňa. V novembri 1989 už ako 66-ročný nevynechal ani jednu demonštráciu a s nadšením vítal nový nádych slobody. Dožil sa toho, že „Božia pravda víťazí“. Tzv. nežnú revolúciu prežil ako vypočutie hlasu miliónov trpiacich. Boh sa ozval a zdanlivo neotrasiteľný komunistický režim padol ako domček z karát.
Sme pre našu vieru v Krista ochotní prinášať obeť aj dnes?
Z nepriateľa brat - príbeh Jána Kmeťa rozpráva Milan Číčel
Bolo to na jar v roku 1968. Socializmus v Československu nadobúdal ľudskejšiu tvár. Európa, inšpirovaná vývojom v ČSSR, rozvinula myšlienku eurokomunizmu. S Milanom Jurčom sme sa prechádzali okolo nemocnice na Bezručovej ulici a rozmýšľali sme o tom, čo má v tejto „ľudskejšej“ dobe robiť pravá biblická viera. Po niekoľkých okruhoch Milan Jurčo vošiel do budovy ministerstva kultúry, aby navštívil na odbore dozoru štátu nad cirkvami vedúceho oddelenia protestantských cirkví Jána Kmeťa.
Ján Kmeť, pôvodne učiteľ, bol do služieb MK SR prizvaný zo zboru ŠtB. Mal povesť nekompromisného komunistu, osvedčeného pri kolektivizácii poľnohospodárstva. V novej úlohe na MK sa usiloval o to, aby administratívnymi zásahmi bojoval najmä proti „malým“ cirkvám. Osobitne bol zameraný na brata kazateľa F. Ciesara, ktorého zbor v Prešove – ale aj stanice v celom prešovskom kraji – zaznamenávali trvalý rast.
Vtedy na jar roku 1968 sa však pomery v Československu zmenili a tvrdí komunisti dostali strach, že sa situácia v našej krajine vyvinie podobne, ako to bolo v Maďarsku v roku 1956. Aj Ján Kmeť bol vystavený tlakom zo strany vedenia väčšinových protestantských cirkví. Nikto z komunistov si nebol istý svojou budúcnosťou.
Milan Jurčo prišiel vtedy za Kmeťom, aby mu podal ruku a aby s ním začal dialóg. Ale už nie ako podriadený s nadriadeným, ale ako rovný s rovným. Prednosta Kmeť bol prekvapený. Čakal vyhrážky – a prišla podávaná ruka. Brat Jurčo mu ponúkol vypracovanie štúdie o pôsobení malých (vyznavačských) cirkví na Slovensku, aby mal súdruh prednosta lepšie porozumenie pre pôsobenie malých cirkví, ktoré v našich krajoch existujú iba krátko, a na rozdiel od väčšinových cirkví pôsobia nepoliticky.
Ján Kmeť podanú ruku prijal a namiesto pomsty sa začal dialóg. Tento dialóg poznačil ďalší vývoj nie iba Cirkvi bratskej, ale aj ostatných vyznavačských cirkví na Slovensku. Najskôr to bol súhlas s vydaním Biblie (prvýkrát od vojny), potom vydávanie ďalšej „liturgickej“ literatúry alebo študijné pobyty mladých teológov na zahraničných školách. Dialóg vrcholil politickým súhlasom na stavby a rekonštrukcie zborových domov a kostolov.
Koniec príbehu Jána Kmeťa, prednostu oddelenia MK, ktorý vykonával dozor štátu nad protestantskými cirkvami, je rovnako dramatický ako jeho začiatok. Po predčasnom odchode do dôchodku zo zdravotných dôvodov sa jeho stav rýchlo zhoršoval. Manželka pána Kmeťa sa obrátila na brata Milana Jurču, či by nebolo možné, aby ho navštívil kňaz. Samozrejme, tajne. Na smrteľnom lôžku ho navštívil brat kazateľ František Ciesar. Áno – ten kazateľ z Prešova! Brat kazateľ bol v tom čase už kazateľom v Bratislave a navštívil pána Kmeťa niekoľkokrát. Do jeho rúk vykonal aj generálnu spoveď a pri poslednom stretnutí z rúk brata kazateľa Ciesara prijal dary Večere Pánovej!
Pán Ján Kmeť mal štátny pohreb.
Kto je môj blížny? - príbeh založenia Betánie rozpráva Elena Andréová, matka Igora André
Môj syn Igor pracoval v zdravotníctve – bol lekárom. Aj vďaka tomu túžil popri našej Cirkvi bratskej v Bratislave rozvíjať nejakú sociálnu službu pre ľudí najslabších a odkázaných na pomoc. V časoch socializmu to však nebolo možné.
V roku 1989 prišla revolúcia a s ňou nádej, že zmeny v politickom a spoločenskom živote nám umožnia robiť veci, ktoré sme dovtedy nemohli.
Pri jednej náhodnej príležitosti, asi v roku 1990, oslovil Igora brat kazateľ František Ciesar so slovami: „Igor, cestujem do Solingenu, chcem ťa vziať so sebou do našej sesterskej cirkvi, kde majú aj diakonickú prácu. Pozrieš sa na to a posúdiš, či by nebolo možné niečo také založiť aj u nás.“ V Solingene mal možnosť na vlastné oči vidieť veľmi rozvinutú, obdivuhodnú sociálnu inštitúciu – Betániu, s veľkým zázemím, mnohými budovami, s krásnou kaplnkou a dokonca aj menšou nemocnicou. Igor sa vrátil veľmi nadšený a inšpirovaný a už len hľadal príležitosť, ako túto víziu u nás uskutočniť.
Nebola to ľahká úloha. Igor potreboval spolupracovníkov a on sám, aj keď pracoval v zdravotníctve, nemal v sociálnej oblasti skúsenosti. Vďaka Bohu, nielen Ivan Markuš a Dušan Kintler mu boli pri zakladaní Betánie veľkou oporou. Pre začatie práce však potrebovali budovu, ochotných pracovníkov a ďalšiu dobrovoľnícku pomoc. Objavila sa príležitosť v lukratívnej časti Bratislavy, na Partizánskej ulici, kde sa reštitúciou vrátila krásna vila pôvodným majiteľom a tí ju predávali. Záujemcov o túto cennú budovu bolo viacero. Aj pri kúpe domu na Partizánskej sme jasne videli Božiu pomoc a požehnanie. Majitelia budovy nás uprednostnili pred iným uchádzačom, pretože sa im páčilo jej využitie pre charitatívnu prácu.
Kúpa domu sa síce uskutočnila, ale nastali prvé otázky. Kde vziať peniaze, potrebné na prevádzku? Okrem toho sa ukázalo, že budovu bude treba rekonštruovať. Kde hľadať ochotných a kvalifikovaných pracovníkov a či sa nájdu aj dobrovoľníci?
Igorov zápas sme prežívali aj v rodine. Igorov otec, môj muž, ho ale v tomto zápase veľmi podporoval a povzbudzoval. Vravel mu: „Neboj sa, Igor, ja ti budem pomáhať!“ Keď sa ho Igor opýtal: „Ocko, a čo tam ty budeš robiť?“, on mu odpovedal: „Hoci aj zametať!“
Celá rodina sme prežívali vznik tohto diela a boli sme účastníkmi na ceste prekonávania mnohých problémov aj zápasov. Bolo neraz otázne, či v tom obrovskom ohni prekážok nezhoríme...
Dnes môžeme s vďačnosťou svedčiť o tom, že dielo pokračuje a my sme ešte tu – prešli sme ohňom, ale nezhoreli sme!
Prežívali sme nedostatok financií, nedostatok pracovníkov aj nadšencov do diela. Ale s pomocou Božou sme krízy, ktoré prichádzali, vždy prekonali. Keď vypadla kuchárka v kuchyni či iní pracovníci – nastúpili ochotní dobrovoľníci. Na jeseň roku 2010 však nastala ťažká situácia, ktorá bolestne dopadla na našu rodinu. Museli sme prekonať náhly odchod nášho syna Igora, ktorý mal len 55 rokov. Po tomto ťažkom zastavení sme mali obavy, ako bude práca v Betánii pokračovať. Ja osobne som prežívala pocit, že strata Igora pre mňa môže znamenať dve veci. Buď úplne padnúť na dno zúfalstva, alebo prežiť Boží zázrak, že ma On ešte raz postaví na nohy a pochopím, že práca Betánie musí ísť ďalej. Aj bez Igora.
Dielo Betánie trvá už vyše 20 rokov a vďaka Bohu sa našli nástupníci, ktorí chod Betánie naďalej podporujú. V súčasnosti nová riaditeľka prácu Betánie rozširuje a tešíme sa z renovovaných izieb, kam budeme môcť prijímať nových klientov.
Čo mne osobne – napriek môjmu vysokému veku – dodáva silu a chuť pokračovať v tejto práci, v úlohe dobrovoľníčky? Jednak sa sama cítim ako jedna z našich klientov – som proste jedna z nich. A máme medzi klientmi asi piatich bývalých učiteľov, ktorí sa v čase totality báli chodiť do kostola. Ja s radosťou prijímam ich vyznanie, že naše zariadenie Betánia slúži nielen na to, aby získali kvalitnú sociálnu starostlivosť, ale aj kvalitnú duchovnú stravu, o ktorú skutočne prejavujú záujem. Preto vidím zmysluplnosť našej služby a verím, že Pán Boh túto prácu aj naďalej požehná.
Ďalšie dva príbehy rozprávali Pavel Kailing a jeho manželka Milica. Milica Kailingová v príbehu Tajné kvapôčkovské pobyty predstavila princípy, na ktorých mohli za komunizmu fungovať organizované pobyty známeho detského spevokolu. Priniesla veľa názorných pomôcok, materiálu, ilustrujúceho obsah týchto pobytov. „Letné pobyty boli príležitosťou na prehĺbenie našich vzájomných vzťahov; na dopovedanie mnohých tém, na ktoré počas roka na nácvikoch nebol čas; na rôzne umelecké aktivity; na podnecovanie detí k rozmýšľaniu o živote a na hľadanie odpovedí na ich mnohé otázky.“
„Pobyty sme organizovali v rodinných chalupách, domoch, v prostredí, kde sme nepútali veľkú pozornosť. Dohoda znela: sme na letnom pobyte s deťmi spriatelených rodín. Samozrejme, taký počet detí sa nedá utajiť a naše zážitky o tom hovoria. Aj na moje pracovisko prišli anonymné udania. Preto naša najväčšia nádej spočívala v dôvere voči Pánu Bohu a jeho ochrane,“ – povedala Milica.
Témou Pavla Kailinga bol Príbeh Narnie, ktorý začal po páde komunizmu, v období slobody. Cirkevná základná škola Narnia v tomto roku oslavuje 20 rokov svojej existencie. Pavel bol v rokoch 1999 až 2005 jej riaditeľom, a spomína takto:
„Vysoký štátny úradník nám chcel v rokoch 1999 až 2001 zobrať budovu školy a neskôr aj celú školu Narnia. Pán Boh však tento úmysel zmenil tak, že sme napokon nie stratili, ale získali novú – oveľa väčšiu a vhodnejšiu budovu. Záujem rodičov a detí o Narniu postupne narastal natoľko, že teraz je nám aj táto nová budova malá, nakoľko slúži aj Bilingválnemu gymnáziu C. S. Lewisa, ktoré bolo založené v roku 2004.“
Previous page: Živá knižnica
Nasledujúca stránka: Judeo - Kresťanská Európa a Islam I