Vytlačiť tútor stranu

Judeo - Kresťanská Európa a Islam I

 
 
 
 

                                                     profesor Abrahim H. Khan           

                                                          rozprával sa Ervin Hladnik - Milharčič    

 
 
 
 
 
 Abrahim H. Khan, je profesorom na Trinity College v Univerzite v Toronte. Vedie nielen postgraduálne štúdium filozofie, ale pôsobí tiež v oblasti komparatívnej religionistiky, venuje sa etike vo filozofii a teológii, vzťahom medzi vedou a náboženstvom . Je mimoriadne odborne zdatný a aktívny vo viacerých krajinách sveta vrátane postkomunistických. Od roku 2007 spolupracuje aj s FF UKF v Nitre. Zúčastnil sa a viedol medzinárodné konferencie v spolupráci so slovenskými vedcami v Nitre (2007, 2011) a Ljubljane  (2012–2014). V čase, keď koalícia NATO de facto vstúpila do vojny s Kalifátom, zúčastnil sa v Slovinsku sympózia o Kierkegaardovi a vo vydavateľstve Apokalipsa v Ľubľane vydal knihu s názvom Dejanski posameznik (Skutočný jednotlivec). V tom čase sa zrodil aj tento rozhovor. 

 

 

 Na Trinity College prednášate teológiu. 

 Áno. Ale som aj profesorom porovnávacieho štúdia náboženstiev, ktoré je oddelené od teológie.  

 Pohybujete sa však v kontexte židovsko-kresťanskej civilizácie.  

 Presne tak. Hoci mám aj niektoré výskumné záujmy, ktoré sú jej vzdialené.  

 Svätá Trojica, židovsko-kresťanská civilizácia, to sú kategórie ťažkého kalibru, ktoré neponechávajú veľa priestoru na manévrovanie. Všetko ostatné musí ísť bokom.  

 Na očiach vám vidím, že niekam mierite. Kam?  

 Mladí chlapci a dievčatá z Európy i Ameriky v súčasnosti odchádzajú do Sýrie a Iraku, aby v mene Kalifátu bojovali v radoch Abu Bakrovej al-Baghdadovej armády. Prečo potom našu civilizáciu neoznačíme ako židovsko-kresťansko-moslimskú – veď taká teraz je, či nie?  

 Nepochybne. 

  Mali by sme zmeniť pomenovanie našej civilizácie a inakšie nazvať aj naše zápasy a konflikty? 

  To si treba dobre premyslieť. V učebniciach odpoveď na túto otázku nenájdete a veriaci s vašou tézou nebudú súhlasiť. Práve tak veriaci v Kalifáte, ako tí v Európe a v Amerike. Aj politické inštitúcie, ktoré sa odvolávajú na vieru, vás pošlú preč. A predsa má táto otázka zmysel. Náboženstvá proti sebe bojujú, ale žijú aj v tesných spojenectvách a vzájomných závislostiach. Často platí oboje súčasne. Omnoho viac spolu súvisíme, než si obvykle pripustíme, no súčasne máme jeden k druhému oveľa ďalej. 

 Židovsko-kresťanská civilizácia vás mýli, lebo v nej niet miesta pre moslimov. Odpoviem vám bez servítky: židovstvo ako náboženstvo by už dnes, nebyť kresťanstva, neexistovalo. Položili ste si niekedy otázku, ako je možné, že judaizmus prežil? Veď proti nemu boli všetci. Keď sa v Rímskej ríši objavilo kresťanstvo, jediným mávnutím ruky zničilo grécku aj rímsku civilizáciu. Vybielilo všetko, Ozirisa a zvyšky egyptských mytológií, celý panteón gréckych bohov aj úradné náboženstvo Rímskej ríše, ktoré bolo voči ostatným vierovyznaniam naozaj tolerantné. Išlo vtedy o vznešených a mocných bohov, napriek tomu sa všetci zrútili a dnes ležia v prachu rovnako, ako piliere ich chrámov. Iba judaizmus prežil. Napadla vás niekedy otázka, ako k tomu prišlo? 

  Nie, takto som sa nad vecou nikdy nezamýšľal. 

 Tak ja vám to poviem. Je to preto, lebo kresťanstvo bez judaizmu nemôže svoj príbeh vyrozprávať do konca. Potrebuje ho, aby svoj príbeh priviedlo až po posledný súd, k zatrateným a spaseným. Bez toho by príbeh nebol úplný. Ešte aj v najodľahlejších kútoch sveta vedia o židovstve. Dokonca aj tam, kde s ním nikdy neprišli do styku. Odkiaľ? Počuli tento príbeh od kresťanských misionárov, ktorí bez židovstva nemôžu rozprávať o Kristovi.  

Ale islam kresťania nepotrebujú. Preto sa veľké a silné štáty ako Kanada a USA pozerajú bokom, keď Izrael bombarduje Gazu a pozabíja tisíc alebo dvetisíc ľudí. No keď sa na internete objaví záber Američana, ktorému hrdlo podrezávajú moslimovia, okamžite naštartujú motory svojich bombardérov. To už ďalej ani netreba vysvetľovať. Takto to jednoducho je. Islam je totižto v slabšom postavení. Potrebuje aj judaizmus, aj kresťanstvo, aby mohol vyrozprávať svoj príbeh. Naše kultúry sú naratívne. Dôležité je, ktorý príbeh rozprávame, ako ho rozprávame a kto ho rozpráva.  

 Všetko to troje sa potom stáva vynikajúcim základom pre súboj civilizácií?  

 Musíme byť opatrní. Najprv ide o súboj v zmysle, kto má vlastne pravdu. Kto rozpráva pravdivý príbeh a kto šíri nepravú vieru. Čím je boj krutejší, tým musíme byť opatrnejší. Teraz sa vo veľkom mudruje o islame a na základe niekoľkých internetových záberov sa mu pripisuje všetko možné. Pomaly. Ide o náboženskú tradíciu, ktorá je tu s nami tisíc štyristo rokov. Človek by musel byť veľmi zahľadený do seba, aby si trúfol povedať, že ľudia celých štrnásť storočí podliehali bludom, resp. že nemali pravdu. Pri rozprávaní náboženských príbehov musíte byť presvedčení, že pravda je na vašej strane. Musíte mať istotu, že ste jej vlastníkom. Kresťania potrebujú príbeh o Izraelitoch a ich štáte, aby sa mohli cítiť isto a pevne vo svojom vlastnom príbehu. Istota je pre vieru veľmi vážna záležitosť. Každé náboženstvo vám povie, že je postavené na pravej viere, že má jedinú pravú mieru. To je pôvodný význam ortodoxie. Orto znamená pravý, správny smer, doxia zase názor. Môžeme sa uspokojiť hoci aj s „názorom“, o „pravde“ nemusíme vôbec hovoriť. Ortodoxia je teda správny názor. Výraz doxia však niekedy možno preložiť aj ako „viera“. Pravá viera môže byť ortodoxná. Názor a viera sú brat a sestra, sú to synonymá. Celkom nám postačia, pravdu ani nemusíme spomínať.  

 A predsa sa teraz skrížili šable a rakety práve kvôli otázke, na koho strane je pravda.  

 Pretože do toho zasiahla tradícia osvietenstva, ktorá je, rovnako ako náboženstvo, v kríze, a to na obidvoch frontoch. Osvietencov zaujímala racionalita, tej sa venovali. Chceli svet, ktorý by sa vzdialil od doxy a viery – od akejkoľvek, a ktorý by spočíval na dokázateľnej pravde. V súčasnosti hovoríme skôr o postupoch falzifikácie, než verifikácie. Pravda platí dovtedy, kým neodhalíme podmienky, v ktorých neplatí. Ak budeme tvrdiť, že mesiac pozostáva z francúzskeho syra s ušľachtilými plesňami, za touto tézou môžeme stáť až dovtedy, kým niekto nepôjde na mesiac a neprinesie dôkaz, že pozostáva z niečoho iného. Teórie sa zriekneme až vtedy, keď nájdeme fakty, ktoré jej očividne odporujú. Ak by to tak fungovalo aj v náboženstve, v rámci polemiky by sa bomby stali platným argumentom. Lenže v náboženstve to tak nie je, preto aj desaťročia náletov Západu neprinesú nijaký výsledok.  

„Boh miluje ľudí, ktorí konajú dobré skutky, odpustí hriešnikovi, ak sa za svoje skutky kajá, a v nebesiach ho prijme do svojho náručia,“ – to sú nedokázateľné prejavy viery. Matka, ktorej v náručí umiera jej jediné dieťa, môže pokojne veriť, že Boh je vševediaci a dobrotivý. Boh je láska a vie, čo robí; jej syna k sebe povolal preto, lebo ho miluje, a teda ho čaká lepší život. Takúto vieru nemôžete vyvrátiť. Musíte sa jej pridŕžať až do konca svojich dní a falzifikujete ju až na onom svete, ibaže nikomu o tom už nebudete môcť porozprávať. V tradícii racionalizmu si vytvoríte teóriu o svete a ak sa ukáže, že je pomýlená, zavrhnete ju. V náboženstve to nie je také jednoduché. Racionalizmus sa preto s prejavmi viery nejako mimoriadne nezaoberá, pretože tie nespočívajú na logickej pravde. Vo viere však pravdivé a nepravdivé neexistuje. A to sa cirkevným kruhom nepáčilo. Nechceli byť vylúčené z moderného sveta. Náboženstvo sa pokúšali vysvetliť racionálne, aby sa mohli zapojiť do racionálneho modelu interpretácie sveta pomocou výrazov „pravdivé –  nepravdivé“. Aj samé začali zdôrazňovať pravdu. Jeden zo spôsobov, ako hovoriť o pravde, je hovoriť o presvedčení. Musíte byť presvedčení, že to, v čo veríte, je naozaj pravda. V západnej tradícii nikto zámerne nevyznáva omyl. Kresťanstvo chcelo dosiahnuť rovnoprávne postavenie s osvietenstvom, alebo aspoň to, aby ho osvietenstvo uznalo. Muselo sa vo svojej tradícii zbaviť všetkých hókusov-pókusov a čarovania. Klerikálny establišment už neprezentuje náboženstvo ako súbor (po)vier, pocitov a vízií. Zázraky, zjavenia a anjeli sa dostali do druhého plánu; dôraz je na pravde – tej, ktorú veriaci žijú. Veriaci musia byť presvedčení, že to, v čo veria, nie je omylom a ani sa omylom nemôže stať. Kresťanské cirkvi boli posadnuté potrebou presvedčivosti, istoty, že sa nemýlia. Nemýlia v tom, že Boh sa narodil v Ježišovi Kristovi a že ľudstvo vykúpil z prvotného hriechu. To je dôležité, pretože hinduisti a moslimovia síce veria v niečo iné, ale fungujú podľa tej istej logiky. Z rozumového hľadiska však dve alebo tri veľké skupiny veriacich, ktoré veria v rozličné veci, nemôžu mať naraz jednu pravdu. Preto sa Kalifát uzatvára pred svetom a s inými komunikuje jedine šabľami.  

 Vzájomná falzifikácia teórií momentálne prebieha podrezávaním hrdiel, bombardovaním a veľmi podozrivými spojenectvami. Ofenzíva Islamského štátu pritiahla inštitucionalizované armády, ktoré sa ho pokúšajú zničiť, a európskych dobrovoľníkov, ktorí ho naopak bránia. Používame termíny z oblasti viery, aby sme objasnili politický kontext konfesionálnych vojen, ktoré sa odvíjajú na Blízkom východe. Obamov „matrix zla“ je terminológia z komiksov, „konflikt civilizácií“ už vyšiel z módy. Vstúpili sme azda na Blízkom východe do náboženskej vojny?  

 Nepovedal by som. Sám za tým vidím ekonomické a politické záujmy, ktoré sa krútia okolo energetických zdrojov, územnej kontroly, tvorby národných štátov a nastoľovania geostrategickej rovnováhy. Väčšinou sme svedkami politických dejov – náboženstvo sa tu používa len ako logistická podpora pre politické ciele. Takto je to na obidvoch stranách, na Východe aj na Západe; na Východe sú len hlasnejší. Postup nie je ničím novým: využiť náboženské cítenie, terminológiu a náboženské inštitúcie, a tak posilniť svoju politickú konfiguráciu.  

 To neznie práve najlepšie. Ale prečo?  

 Preto, lebo na Západe sme súčasťou tradície, vychádzajúcej zo sekularizácie politického života. Na Západe si laickosť nosíme ako svoj amulet, ktorý nás má ochrániť pred zlým. Veľmi chceme veriť v laickosť štátnych a spoločenských inštitúcií, sekularizácia však zároveň začína prehrávať svoju bitku. Zbytočne by sme si pestovali nejaké ilúzie. V politike je prítomných stále viac náboženských konceptov, odvolávaní sa na náboženské hodnoty a tiež rituály, ktoré sú súčasťou marketingových stratégií presviedčania. Na Blízkom východe je to odjakživa víťaziaci koncept, ktorý čoraz silnejšie ignoruje sekularizáciu v podobe, v akej ju promuje Západ. Vypozorovali tam, že Západ vo svojom presvedčení ochabol. Keď Východ zistil, že Západ prepadol neistote, moslimská ríša mu – nám – vrátila úder. V Kalifáte metodicky postupujú tak, že si z laických spoločností strúhajú žarty. Vracajú nám pomocou našich vlastných nástrojov presviedčania, ktoré sme im my sami predávali ako nástroje vedúce k oslobodeniu. Scény s podrezávaním hrdiel boli šokujúce, ale všetky príznaky už viseli vo vzduchu nejaký čas. Ľuďom v islamskom svete sa už zunovali stále nové cykly bombardovania a náletov – bombardéry, ktoré ich chodia oslobodzovať. K pokusu zasadiť spätný úder raz niekde muselo dôjsť. Ja sám nie som celkom presvedčený, že v celej tejto záležitosti treba hľadať pravdu na Západe. Na jeho adresu by som mohol povedať, že život ľudí na Blízkom východe ho v skutočnosti nezaujíma, no pokúsim sa vyjadriť vľúdnejšie. Západ má svoj denný poriadok, ktorý však nie je práve najvhodnejšie zosúladený s ľuďmi, žijúcimi v politických podmienkach, kde fungujú takmer feudálne vzťahy.  

 Kde a kedy sa skončila idea pokroku? Azda už odumrel náš úmysel definitívne prekonať stredoveké chmáry?  

 S tým mali ťažkosti už v stredoveku. V každom prípade v období jeho zániku. Európski vladári sa už v roku 1648 pýtali to isté: Zišli sa vtedy v Münsteri, aby podpísali Westfálsku dohodu o mieri, ktorá mala ukončiť tridsaťročnú vojnu medzi protestantskými a katolíckymi krajinami v upadajúcej Západorímskej ríši, osemročnú vojnu medzi Španielskom a Holandskom, a v Európe nastoliť mier a harmóniu. Zišli sa iba vladári a suveréni slobodných kráľovských miest, bol to politický kongres. Nedovolili, aby sa na diskusiách o vytvorení harmonickej spoločnosti zúčastnilo aj duchovenstvo. Veci sa potom ešte niekoľkokrát uberali tou nesprávnou cestou. Z jednoduchého dôvodu – takto stanovený cieľ obsahuje chybu. Ľudská povaha je konfliktná. Človek robí veci, ktoré by robiť nemal, a nerobí veci, ktoré by robiť mal. Žijeme v rôznych spoločnostiach, no spoločnosti tiež nie sú harmonické; sú konfliktné, tak, ako ich členovia. Nie kvôli vyššej sile, ale kvôli nám, ktorí v nich žijeme. To vedel už Platón. Veď prečo polis potrebuje strážcov? Keby bolo všetko v poriadku a všetci by sme sa len pekne rozvíjali, nemuseli by sme toľko investovať do polície a armády a vymýšľať si na tisíce zákonov.  

Na svet sa dívame prostredníctvom germánskej dialektickej tradície. Dialektika by nefungovala, keby neexistovala temná strana vecí – tá negatívna, deštruktívna. To platí pre všetky kultúry. V hinduizme napríklad neexistuje náboženstvo v európskom zmysle slova, platí tu však Dharma: Človek musí vykonať svoju povinnosť. Brahmansko-hinduistický princíp Ṛta (Rita), ktorý má svoj pôvod v ešte skorších iránskych predstavách, znázorňuje kozmický poriadok univerza, ale aj akúsi pravidelnosť sférických hnutí. Existuje však aj princíp AnṚta, ktorý predstavuje chaos, sféru nejestvujúceho, a tiež rozrušenie poriadku. Na to je naviazaná idea Dharmy aj s jej etickými konzekvenciami. Aby mal teda systém zmysel, potrebujeme dobro aj zlo. Aj v nemeckej filozofickej tradícii je to tak. Máte Schellinga a ďalších, ktorí píšu o temnej stránke negativizmu. Človek je taký. Ako teda možno dosiahnuť dokonalú spoločnosť? Veď ani ľudia by v nej nechceli žiť. Povedzte, žili by ste radi v nebi, kde vládne úplný súlad? Nebo by sa časom aj tak rozdelilo na severné a južné nebo, vznikli by trenice, ktoré by sa rozvinuli do konfliktov, a v pekle by sa iba smiali. Ak raz vo vesmíre stretneme mimozemšťanov, Američania im ponúknu, aby si prečítali Sväté Písmo. A Marťania zistia, že Kristus neumrel pre ich hriechy. Kristus sem prišiel kvôli ľudstvu. Aj Korán je pre Marťanov neupotrebiteľný. Platí iba pre ľudí – pre tých, ktorí sme nedokonalými bytosťami; pre nás.  

Toto je povrchná odpoveď, lebo v skutočnosti neviem, čo je to pokrok. Mobilný telefón a práčka nie sú ničím novým. Predtým sme mali tam-tamy a potok. Správa sa dostala do susednej dediny a šaty boli oprané. Môžete hovoriť o pokroku, ale najprv musíte vedieť, čo si pod tým predstavujete.  

 Ešte pred dvoma rokmi sme boli presvedčení, že arabské spoločnosti v Tunisku a na káhirskom Tahrire dospeli k modernite. Teraz hovoríme o masových exekúciách, náboženských vodcoch, svätej vojne. Každou ďalšou vojnou sa posúvame čoraz bližšie k 14. storočiu.  

 A nie prvýkrát. To nie je charakteristické len pre arabský svet, ale aj pre Európu. Rusko v 19. storočí zmeškalo priemyselnú revolúciu a na začiatku 20. storočia nám chcelo rozprávať o demokracii. No v dejinách ruského cárstva zívala diera ako dôsledok spomínaného omeškania. Zaplnila ju ruská inteligencia, ktorá žiadala revolučné zmeny, ľudí a štát však priviedla zo zajatia cárskeho absolutizmu rovno do náručia totalitarizmu. Pritom túžby po napredovaní a pozitívnych zmenách boli veľmi úprimné. Na Blízkom východe máme do činenia s podobným fenoménom. Západ narýchlo potlačil niekoľko režimov na Blízkom východe a nastolil nový stav. Pozičná situácia v teréne bola výhodná. Na námestí Tahrir chceli za noc vytvoriť modernú spoločnosť. Zdalo sa, že stačí lusknúť prstami a moderná spoločnosť bude tu. Rovnako ako v Rusku pred prvou svetovou vojnou, ani tu nemali potrebnú infraštruktúru na vykonanie zmien. Mali len armádu a byrokratov. Ak zničíte armádu a administratívu, čo urobili Američania v Iraku, tak neostane vôbec nič. Zabudnite na modernú spoločnosť. Zabudnite na spoločnosť. Všetko sa zrúti. To je jedna strana Ameriky, tá zničujúca. No existuje aj druhá strana. Predstavuje príťažlivý spôsob života, ktorý nie je zaťažený celým tým nákladom, ktorým je obťažkaná Európa. Preto môže Amerika omnoho viac investovať do výskumu a vývoja; nemusí totižto platiť svoje dejinné dlhy. Okrem toho, americký kapitalizmus je presvedčený o svojej božskej povahe. Z ničoho dokáže vytvárať bohatstvo. Mnohé krajiny nevedia, čo je to kapitalizmus, a s výskumom a vývojom majú ťažkosti. Zdá sa im, že všetok technologický pokrok prichádza z Ameriky. Časť spoločnosti – a to v rozličných krajinách sveta – chce spolupracovať na projekte globálnej kapitalistickej spoločnosti a kapitalizmus vníma ako jedinečné riešenie všetkých problémov sveta. Samozrejme, kapitalizmus takýmto riešením nie je. Aj v Amerike sú hladní ľudia, ktorí majú problém, ako prežiť, a nikto im nepomôže. Ale tých nevidíme – aj to je súčasť kapitalizmu – a prijímame to ako samozrejmosť.       

Keď politici vyrobia medzinárodnú krízu a keď potom nivočia ľudské obydlia, vedia, že dobrým kresťanom pri tom bude krvácať srdce. Za nimi prídu na miesto mimovládne organizácie a všetok ten chliev pekne vyčistia. Znovu vybudujú nemocnice a školy a všetkým nám bude zase dobre. Bombardujeme Palestínčanov, Afričanov, Arabov, Ukrajincov. Politici vedia, že za bombardérmi príde humanitná pomoc a navodí pocit dobrodenia. Pod rovnakou zástavou, pod akou padali bomby, sa teraz rozdeľujú potraviny deťom. Prečo je to tak? Mne sa to vidí až priveľmi očividné. Moja vlasť, Kanada, je druhým najväčším výrobcom zbraní na svete. Ak chcete rozumieť konfliktom, ktoré sa vydávajú za náboženské, nahliadnite do ekonómie a politiky. Nemôžete sa čudovať, že politický odpor narastá. Myslím si, že viera je v politike iba nástroj, prostriedok. Hra v medzinárodných vzťahoch na Západe vždy spočívala na moci a dohľade. To platí tak pre „prípad“ Bagdad, ako aj pre Kyjev. Ukrajinský patriarcha v Kyjeve je v konkurenčnom vzťahu s ruským patriarchom v Moskve. Človeku sa zdá, akoby spor prebiehal iba medzi týmito dvoma svetmi. Náboženské inštitúcie sú do procesu síce zapletené, no ide o politickú hru a hrá sa o moc, nadvládu a kontrolu územia. Rovnakú hru hrajú aj na Blízkom východe. Človeku by sa chcelo povedať, že ľudia zápasia o to, koho boh je väčší, v skutočnosti však prebieha boj o prerozdelenie moci medzi krajinami, kontrolu zdrojov a vytyčovanie nových hraníc. Ako vo väčšine vojen na svete. To je podstata dnešnej situácie. Nie som presvedčený o tom, že by sme dôvod tohto vývoja udalostí mohli hľadať v náboženstve. Organizované náboženstvo máme v Mosule aj v Bagdade, ale to, čo tu prebieha, sa tak, ako všade inde, riadi politickými cieľmi. Podľa politickej logiky sú veci jasné. Prečo by Rusov nemalo znepokojovať, ak si Ukrajina želá pripojiť sa k NATO? Keď sa niekto priblíži ku Kube alebo k Latinskej Amerike, Američania okamžite dostávajú dyzentériu. Prečo by Rusi nemali mať podobné tráviace ťažkosti?  

 Moderná politika sa v tých najnečakanejších chvíľach odvoláva na Boha. Náboženstvo sa stalo príručným nástrojom pre Abu Bakra al-Baghdada, generála al-Sisiho, Georgea Busha, Baracka Obamu, Tony Blaira alebo Davida Camerona. Nie je to príliš silný inštrument? Ak sa odvoláte na Boha, niet ďalej o čom diskutovať. Teraz sa bojíme Kalifátu a cítime sa ohrození, výsledkom však je, že európski moslimovia sú už podozriví, že všetci merajú cestu do Sýrie. Ako sa tomuto vyhnúť?  

 Realisticky povedané, myslím si, že sa tomu vyhnúť nemôžeme. V kresťanskej teológii je ľudská prirodzenosť veľmi hriešna – všetci teológovia nám to hovoria. Všetko, čo človek urobí, je nedokonalé, a taký je aj každý ľudský konštrukt. Reinhold Niebuhr v knihe Morálny človek a nemorálna spoločnosť dobre vystihol toto pnutie zvnútra kresťanskej idey, v zmysle, že človek je fragmentarizovaná bytosť, ktorá si praje, aby ju Boh uzdravil. Všetko, čo človek robí, je nedokonalé. Preto nemôže uspieť, vždy znova a znova. Ľudské úsilie jednoducho ustavične plodí len a len nedokonalý výsledok. Vždy niečo chýba. Pýtali ste sa, ako sa môžeme vyhnúť katastrofe, ktorej sa bojíme. Ak platí to, čo som doteraz povedal, potom sa jej nemôžeme vyhnúť. Môžeme sa však pokúsiť zmierniť účinky, ktoré tento konflikt so sebou prinesie. Obidve strany sú veľmi odhodlané. No v Európe je niekoľko moslimských teológov, ktorí sa nechávajú inšpirovať takými mysliteľmi, ako bol pakistanský filozof a básnik Mohammad Alam Iqbal. Študoval na Západe a sympatizoval so západným myslením. Hovoril o nevyhnutných zmenách v islamských krajinách. Nebrali ho veľmi do úvahy, teraz sa ním však vážne zapodievajú napríklad v Turecku. Aj v Škandinávii oňho prejavujú istý záujem. Je dosť veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú pochopiť, čo sa nám to vlastne stalo, a hľadajú východisko. Veria, že ho nájdu. Ja sám som o čosi pesimistickejší. Myslím si, že ani hlbší pohľad na vec nám nepomôže. Chápanie problému nemožno použiť ako upokojujúci prostriedok tam, kde ľudia bažia po moci a vplyve.    

Ľudí je možné pochopiť. Barack Obama je však ako človek pravdepodobne celkom iný, než Obama ako prezident v úlohe vodcu a vládcu. To dvoje je potrebné rozlišovať. A to isté zrejme platí aj o Vladimirovi Putinovi alebo Angele Merkelovej v Nemecku. Práve Merkelová vypustila niekoľko oslích výrokov o Ukrajine, čo je prekvapujúce. Pochopiť ju môžem len ako politického človeka, uvedomujúc si, koľko rozličných úvah, ktoré ju nútia hovoriť nezmysly, asi musí mať na zreteli. Je nepríjemné pozerať sa na múdreho človeka, ktorý musí hovoriť hlúposti, aby mohol vykonávať svoje zamestnanie politika a aby mal šancu zvíťaziť aj v ďalších voľbách. Náboženstvo nevidí ďalej než politika a v podobnej kombinácii sa dosť zle orientuje.  

 V súčasnosti sme však konfrontovaní s vojenskou silou, ktorá spočíva práve na kombinácii politiky a viery, resp. náboženstva. Politický islam, ktorý vychádza z doslovného čítania Koránu a z jeho premietnutia do organizácie štátu, zodpovedá ideológii Kalifátu. Tak je to zapísané v Koráne a tak to aj bude. Je politický islam politický alebo náboženský pojem?  

 Nie je to náboženský pojem – je to veľmi moderný pojem. Otázka znie: Vznikol na Západe, kde sa pokúšame oddeliť islam ako náboženskú tradíciu od islamu ako politického prostriedku, alebo ho vytvorili moslimovia, hľadajúc náplasť na svoje nešťastie, až postupne dospeli k tomuto rozlišovaniu? Ak si vezmeme knihu a čítame ju doslova ako súbor návodov či prikázaní, ide o veľmi neinformovaný prístup ku Koránu. Vodcovia tohto hnutia tak prezradili svoje poslanie. To platí o každom náboženstve, ktoré číta doslovne svoje sväté texty, aj o kresťanstve a hinduizme. Ale naším problémom je teraz islam. Doslovné čítanie v skúške neobstojí.  

 Prečo nie? Medzi všetkými ostatnými čítaniami sa ukázalo ako najúčinnejšie.  

 Áno, ale je výsledkom nevzdelanosti. Šarí´a je vybudovaná na knihe a na prorokovej tradícii, na Hadísoch. Existuje celá veda o tom, ktorý súbor Hadísov je významný. Na rôznych koncoch sveta považujú za autoritatívne rozličné školy Hadísov. Určujúce sú Džafari, Hanafi, Maliki, Šafi´i a Hanbali. Popri nich ešte existuje Tafsir, interpretácie Koránu v početných zväzkoch. V západnej tradícii Tafsiru rovnocenne zodpovedá exegéza Biblie. Islamská náboženská tradícia predstavuje bohatstvo – obsahuje veľké množstvo štúdia i poznatkov, s ktorým nemôžete zaobchádzať tak, že vezmete do ruky knihu a riadite sa len podľa nej. Nemôžete takto postupovať a tvrdiť, že sa riadite moslimskou tradíciou. Hnutie vahhábistov a im podobných chce islam očistiť od všetkých historických nánosov rozličných interpretácií a vracia sa k doslovnému čítaniu svätého textu. Argumentujú tým, že chcú vylepšiť, napraviť náboženskú tradíciu, ktorá bola skorumpovaná. Hlavným problém pokusov o reformované náboženstvá je skutočnosť, že aj oni sa môžu stať skorumpovanými. Nemecký teológ Paul Tillich tvrdí, že protestantská tradícia predstavuje tradíciu protestov proti všetkému, čo by v náboženstve mohlo vyústiť do ideológie alebo idolatrie. V tomto zmysle protestantizmus nie je náboženstvo, hoci ľudia ho berú ako náboženstvo. V skutočnosti je protestným hnutím proti akejkoľvek forme náboženstva, ktorá by mohla vyústiť do modloslužobníctva. Vahhábi dospel k rovnakému bodu. Ale medzi úradným náboženstvom a náboženskou tradíciou je veľký rozdiel.  

 V čom je ten rozdiel?  

 Náboženstvá sú organizované politické spoločenstvá, osobná viera je však niečo celkom iné a s politickými ambíciami cirkví nemá nič spoločné. 

  Viera je dobrá, ale jej politická organizácia je zvrátená, resp. túto vieru kazí? Nie sme k osobnej viere až príliš zhovievaví ako k niečomu dobrému, čo sa až v organizovaných náboženstvách zvrháva na politickú ideológiu? Skôr či neskôr sa individuálna viera vždy znova ocitne v náboženských vojnách na strane politickej ideológie. Nemôže byť teda problémom už samotná viera?      

 Nepovedal som, že „viera je dobrá“. Rozumiem ale, čo chcete povedať. Poviem to úplne jasne. Viera je monoteistický výraz, ktorý platí len pre tri monoteistické náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam. V hinduizme alebo budhizme ju nenájdete. Viera je spôsob jestvovania vo svete, cirkev zase predstavuje oficiálne náboženstvo. Teda niečo celkom iné. Abu Bakr al-Baghdadi môže mať práce, koľko chce. Organizované náboženstvo učí ľudí, akým spôsobom majú existovať vo svete a učí ich, čo je správne a čo nie. „Počúvaj, syn môj,“ – hovorí: „Naša náboženská tradícia učí, že v živote sa môžeš správať takto a takto, všetko ostatné je hriech.“ Čiže – alebo takto, alebo smrť.  

To, čo učí organizované náboženstvo, sa rýchlo stáva štandardom, normou a zákonom. Tobôž, ak v jeho mene mávate šabľou nad hlavou. Zároveň je to dobrá cesta k modloslužobníctvu. Konštatovanie typu „toto je jediný spôsob, ako veci robiť“ je dobrý začiatok, ako zísť z cesty a klaňať sa idolom. Účelom organizovaného náboženstva ako oficiálnej inštitúcie je, aby vás naučilo gramatiku viery. Každá viera má svoju gramatiku. Učíte sa ju od duchovných, od cirkví alebo od múdrych ľudí, ktorým nechýbajú vedomosti. Gramatika, ktorú vás učia, sa často stáva prísnym pravidlom, ktoré nemôžete obísť. Jazyk viery sa stane tuhý, bez života. Prestane sa rozvíjať a vyvoláva konflikty. Podobne ako pri každom inom jazyku. Ľudia, ktorí vedia písať, interpretujú pravidlá po svojom. Porušujú ich, alebo si utvárajú vlastné, aby sa priblížili tomu, čo by radi vyjadrili. Ich pričinením sa jazyk rozvíja a títo ľudia sú v ustavičnom konflikte s oficiálne normatívnou gramatikou. Rovnako je to s organizovanými náboženstvami. Organizované náboženstvo môže založiť armádu, ktorá ľuďom vnúti rešpekt a uctievanie iba jedného zoznamu pravidiel. Ale padajú hlavy.  

Náboženské tradície sa nezapodievajú pravidlami, ale bytostnými otázkami. Monoteistické tradície sa zaoberajú vzťahom medzi človekom a Bohom. Tým, ako si vediete na svete, ťažkosťami, ktoré z toho vyplývajú a spôsobmi, ako tieto ťažkosti riešiť. Kresťanstvo a islam ako náboženské tradície v tom majú úplne jasno. Ak sa budete držať svojej viery, budete pre ňu nekonečne trpieť. Obidve vám povedia aj to, že Boh je milosrdný a na vašej ceste vám bude nablízku.  

Týmto spôsobom možno vysvetliť aj vzťah medzi Bohom a bojovníkmi za Kalifát. Upadli do omylu. Často môžete počuť, že horliví bojovníci sa držia pravidiel, lebo by radi dospeli do raja. Obetujú sa, pretože chcú byť mučeníkmi a svoju púť by tak chceli urýchliť. To je hlúposť. Islam od ľudí nežiada, aby sa stali mučeníkmi, ale aby žili pravdu, resp. v pravde. S kresťanstvom je to rovnako. Ak podľa neho žijete, ocitnete sa vo veľkých ťažkostiach. No nie s inštitúciami. Čakajú vás ťažké morálne konflikty, ktoré budete môcť vyriešiť iba tak, že porozmýšľate o svojej viere ako o spôsobe alebo ceste, ktorá vás privedie k vnútornému mieru a milosrdenstvu. Politické fantázie o mučeníctve alebo raji jednoducho necháte plávať. Ak praktikujete náboženstvo preto, aby ste prišli do neba, nesprávne čítate aj evanjeliá, aj Korán. Nie ste viac veriacim; zmenili ste sa na politika. Napriek všetkej náboženskej ikonografii, Kalifát je politický útvar. Čím skôr to pochopíme, tým skôr budeme vedieť, ako s ním naložiť.  

 

 


Previous page: Živá knižnica - téma
Nasledujúca stránka: Božia agónia