Vytlačiť tútor stranu

Svedectvo Tomáša a Oľgy

 

 

 

Predstavíme sa vám.                                                                                             

Volám sa Tomáš Komrska, moja manželka Oľga

sme 26 rokov manželia, 

máme troch synov:

Tomáša, Dávida a Šimona

 

  

Tomáš: Väčšiu časť nášho spoločného života sme prežili v zborovom dome Cirkvi bratskej  na Cukrovej 4 na treťom poschodí v služobnom byte. Pracoval som v kancelárii zboru, staral som sa o chod budovy, Oľga pracovala v predškolskej, neskôr v školskej besiedke a viedla tím pracovníkov s deťmi. Dnes žijeme v Petržalke, ale už len s najmladším synom Šimonom, pretože najstarší Tomáš sa po návrate zo štúdií v zahraničí osamostatnil a prostredný syn Dávid žije v Škótsku.  

Olinku ku dnešnej téme oslovili texty, príbehy rodín zo starého zákona, mňa texty z Prísloví a texty, ktoré hovoria o stretnutí Krista s deťmi. Naše rozdielne pohľady na výchovu vytvárajú plastickejší obraz nášho vnímania. Nebudem tajiť, že tvorenie dnešnej kázne bolo zdĺhavé a náročné, ale obohacujúce pre nás oboch. Pokúsime sa vám predložiť naše porozumenie výchovy v kontexte biblických textov.  

Dnešnú tému kázne sme – nie náhodou – nazvali:  Výchova detí ako vzájomná premena všetkých zúčastnených,  

pretože to tak prežívame. Najlepšie pripravený na výchovu som sa cítil vtedy, keď sme boli bezdetní. Mal som svoje predstavy, ako deti správne vychovávať. S pribúdajúcimi deťmi a s rastúcimi problémami som si ako rodič začal uvedomovať, že pravidlá a postupy pri výchove detí sa v mnohom odlišujú od ideálov. 

Oľga:   Prihovárame sa vám ako tí, ktorí nemáme recept na výchovu detí. Máme veľký rešpekt povedať: „toto funguje“ alebo „toto nefunguje“. My sami hľadáme cestu, kadiaľ ísť pri výchove, dnes už skôr pri sprevádzaní našich detí, nakoľko to, čo pri jednom dieťati platí, pri druhom platí čiastočne alebo neplatí vôbec. Každé dieťa je jedinečné a má svoju vlastnú cestu hľadania a nachádzania. Našou úlohou je deťom sprostredkovávať živého Ježiša Krista cez svoj život – cez svoje postoje, rozhodnutia, cez náš vzájomný vzťah a poznávaním Božieho slova. 

Ako sme my porozumeli výchove detí, alebo čo považujeme za najdôležitejšie v tejto oblasti? Budete účastní pohľadu muža, otca a pohľadu ženy, matky. Som veľmi vďačná Pánu Bohu za to, že stvoril človeka ako muža a ženu, pretože muž a žena sú rozdielni, majú svoj pohľad na veci a ak rešpektujú túto svoju rozmanitosť ovplyvnení Kristovou láskou, tak kombinácia ich pohľadov nadobúda vzácnu hodnotu života. 

Tomáš: Prijali sme spolu s Olinkou túto výzvu – hovoriť dnes o výchove detí, pretože si myslíme, že je dôležité vedieť povedať, čo my vnímame, že o výchove či vzťahoch v rodine hovorí Biblia a ako sme tomu porozumeli. Ponúkame vám čiastočný pohľad na výchovu cez dve okná, ktoré sme pomenovali takto: 

budovať vzťah s dieťaťom v každom veku, 

žiť život viery, príťažlivý pre dieťa. 

Božie slovo nám hovorí o viacerých rodinách, kde boli vzťahy poznamenané hriechom. Pohľad zámerne trocha zjednoduším, aj keď vnímam, že situácia v každej z rodín, ktorú spomeniem, bola komplikovanejšia. Adamovi a Eve sa narodili dvaja synovia, Kain a Ábel. V dôsledku žiarlivosti Kain zabil Ábela. 

Jakobovi sa narodilo s dvomi ženami – Leou a Ráchel – spolu 12 synov. Bratia zo žiarlivosti predali svojho brata Jozefa a klamali svojho otca, že ho roztrhala divá zver. Elkána mal 2 ženy, Peninu a Annu. Bezdetná Anna trpela ponižovaním od Peniny, pravdepodobne aj od spoločnosti. Anna si vymodlila Samuela, dala Hospodinovi nie ľahko splniteľný sľub, ktorý dodržala. Vrátila svojho syna Pánu Bohu. V každej zo spomenutých rodín sa objavovala nespracovaná žiarlivosť – možno závisť, ktoré vyprodukovali hnev, klamstvo, vraždu. 

Naše rodiny tvoria vzťahy. Je to vzťah medzi manželmi, mužom a ženou. Pred časom Daniel Pastirčák vo svojej kázni „Cudzinec v mojom dome“ pomenoval vzťah medzi manželmi a vzťah medzi rodičmi a deťmi ako intímne vzťahy. 

V Efežanom 5, 21 až 25 sa píše: 

Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi,     pretože muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus, Spasiteľ tela, hlavou Cirkvi. Ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak vo všetkom aj ženy mužom. Muži, milujte svoje ženy tak, ako aj Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu samého seba. 

Dovolím si tieto verše voľne prerozprávať vo vzťahu ženy – manželky, muža – manžela a rodičov k deťom. „Najviac, čo môže žena robiť pre svoje deti, je mať v úcte ich otca. Najviac, čo môže muž robiť pre svoje deti, je milovať ich matku.“ 

Nepodceňujme funkčnosť a vplyv nášho manželského vzťahu vo vzťahu k našim deťom, pretože náš manželský vzťah odráža obraz Pána Boha a komunikuje našim deťom to, aká je to výška, šírka a hĺbka Jeho lásky v nás. Naše deformovanie Božieho obrazu v našich vzťahoch a v našom osobnom živote komunikujú nášmu okoliu našu vieru. 

Ďalej – naše vzťahy v rodine tvoria vzťahy medzi matkou a každým dieťaťom, medzi otcom a každým dieťaťom, medzi súrodencami navzájom a samozrejme aj medzi ďalšou rodinou a priateľmi rodiny, ktoré nie sú zanedbateľné. 

V prečítaných textoch zo Starého zákona môžeme sledovať, aké dôsledky v Jakobovej rodine malo zo strany otca uprednostňovanie jedného zo synov. Pretože my všetci sme zhrešili, aj naše vzťahy sú poznačené hriechom. V našich rodinách sa objavuje hriech. Verím, že všetko, čo v rodinách prežívame, nás môže premieňať a posúvať bližšie k Pánu Bohu aj bližšie k sebe navzájom. Môže, ale nemusí. Dôležité je, či dokážeme vo svojom živote rozpoznať hriech, pomenovať ho a riešiť. Aj preto chápeme výchovu ako vzájomnú premenu všetkých, ktorí sa jej zúčastňujú. 

Pokračujem zEf 6, 4: „A vy otcovia (dovolím si doplniť aj matky) nepopudzujtesvoje deti k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a napomínaní Pánovom.“  Radi sa my, rodičia, riadime hlavne tými veršami pred týmto textom, kde sa hovorí o tom, aby deti poslúchali svojich rodičov. Ale tento posledný verš pripúšťa fakt, že my, rodičia, popudzujeme alebo dráždime svoje deti. Ako dráždime svoje deti? Skúmajme tieto slová, objavujme, čo naše deti dráždi v našom živote, v našom prejave a prečo... 

Na čo pri výchove detí klásť dôraz? V živote detí existujú etapy, ktoré do veľkej miery vychádzajú z ich veku, fyzického, mentálneho, duchovného a sociálneho vývoja. V každom z týchto období je dôležité budovať vzťah s dieťaťom formou, ktorá vyhovuje zúčastneným stranám.Začína sa to tým, ako sa na svoje dieťa tešíme, nakoľko je chcené, ako prežívame jeho príchod na tento svet... Už tu si vytvárame k nemu vzťah a ono k nám. 

Pre novorodenca je dôležité pripútať sa k blízkej osobe – väčšinou k matke. V tomto období je nielen akceptovateľné, keď sa dieťa na matku pripúta – je to priam veľmi dôležité. Každé dieťa potrebuje v detstve prežívať záujem, zažiť si, že celý svet sa točí okolo neho. Aby sme vedeli dávať lásku, potrebujeme najskôr lásku spoznávať a prijať. Dieťa potrebuje lásku zažívať a prijímať v rôznych podobách práve cez náš vzťah. My mu komunikujeme a sprostredkovávame Pána Ježiša Krista a Jeho bezpodmienečnú lásku. Ako? Napríklad svojím úprimným záujmom o jeho bolesť, strachy, radosť aj úspechy. Úprimnou láskou, ktorá si nekladie najskôr podmienky, ktoré musí dieťa naplniť, a až potom ho budeme milovať. Dôverou, keď dávame sľuby, ktoré môžeme naplniť a keď sľúbime, tak sľub naplníme. Ak má dieťa s nami skúsenosť podmieňovanej lásky a skúsenosť s nenaplnenými sľubmi, o to ťažšie vie prijať Božiu milosť a lásku bez podmienok. Ťažko uverí Božím zasľúbeniam, pretože my sme ho naučili, že láska je za niečo a dôverovať je ilúzia. 

Ruka 

Tomáš: V textoch, ktoré sme čítali na začiatku z 5. Mojžišovej a z Markovho evanjelia, hrá dôležitú úlohu ruka. V starozákonnom texte sa hovorí o otázkach, ktoré dáva dieťa dospelému a o odpovediach rodiča. Predstavujem si to asi takto:  

Otec drží malé dieťa na rukách, rozpráva mu, odkiaľ a ako prišli na toto miesto, kde teraz bývajú; dieťa kladie svojmu otcovi nekonečné otázky a otec znova a znova rozpráva historky zo života z Egypta, príbehy z putovania po púšti a o mocnej Božej ruke, ktorú zažil na vlastnej koži, alebo o Božích zázrakoch, ktoré zažil jeho otec, alebo jeho starý otec. Dieťa vďačne počúva tie isté príbehy stále dokola a občas unaveného rozprávača opraví, ak by sa dnešná verzia príbehu líšila od tej včerajšej. 

V textoch z Markovho evanjelia – pri stretnutiach Ježiša s deťmi – vidím Pána Ježiša, ako berie deti, po jednom, na ruky, objíma ich a žehná im. Každému dieťaťu sa venuje osobitne, na každé z detí sa sústredí, aby dieťa vedelo, že tento okamih je len a len o mne a o tebe. Intenzita stretnutia je taká silná, že obe strany si na veľmi dlho zapamätajú toto výnimočné stretnutie. 

Na výchovu  potrebujem dve ruky. V jednej držím dieťa a druhou sa držím toho, kto učí, vedie mňa. Kto alebo čo vedie mňa? Lebo iba keď prijmem lásku, môžem lásku dávať ďalej. Nuž dieťa v jedenej ruke drží svojho sprievodcu životom – rodiča alebo učiteľa, a druhou spoznáva svet okolo seba. Myslím si, že výchova je podaná ruka. Dieťa, ktoré vyrastá bez podanej ruky, ťažšie vie podať ruku inému – veď ruky sú predsa na niečo celkom iné: na „predieranie sa životom s dlaňami obrátenými ku sebe...“ 

Je dobré, ak s pribúdajúcimi rokmi, keď ruky rodiča zoslabnú, sa role v sprevádzaní medzi rodičom a dieťaťom nenápadne vymenia.   

Oľga: Prichádza obdobie navštevovania inštitúcií – MŠ, ZŠ. Dieťa sa stáva súčasťou systému, ktorý má svoje pravidlá a autority. Koľkí z nás máme problém dodržiavať nastavené pravidlá a rešpektovať autority? Ak my nastavujeme pravidlá a my si môžeme autority vyberať, je to pravdepodobne jednoduchšie. Aké pravidlá a akou autoritou sme boli – a sme – pre svoje deti, hlavne v tomto školskom období? Je súlad medzi tým, čo hovoríme, žijeme a čomu veríme a čo reprezentujeme? Jedna z vecí, ktorú sledujeme pri výchove našich detí, je Krista nie „hrať“, ale „žiť“. Pre nás to znamená skúmať svoje srdce, či hľadáme celým svojím srdcom Hospodina a vieme svoje prehry pomenovať a riešiť cez odpustenie v Pánovi Ježišovi Kristovi. 

Nežiť dva životy 

Tomáš: Ako rodič nesmiem žiť dva životy. Toto si uvedomujem a pripomínam každý deň. 

Jeden spôsob života pred očami dieťaťa – druhý, keď ma nevidí; pretože raz ma v nestráženej chvíli zbadá a jeho sklamanie bude pre neho zraňujúce a rozvratné. 
Učím sa žiť tak, aby sa naše deti mali na čo pýtať. Dieťaťu treba odpovedať, keď sa pýta, pretože príde čas, keď sa pýtať prestane. 

Ja ako otec musím žiť tak, aby sa dieťa malo na čo pýtať. Slová o Bohu, pretavené v skutok, sú tým, na čo si dieťa v roli dospelého spomenie, podľa čoho sa v skutočnosti bude riadiť. 

Treba vedieť rozprávať o tom, ako som vnímal Božiu prítomnosť vo svojom živote. Ale v pravý čas.  Treba vedieť rozprávať o tom, ako vnímam Pána Ježiša Krista vo svojom živote teraz. Ale v pravý čas.  Ale každý deň žiť tak, aby dieťa videlo, ako svoju – našu – neistú budúcnosť a svoje obavy vkladám do Božích rúk. Nebáť sa rozprávať aj o tom, keď životu nerozumiem, keď musím čakať, trpezlivo čakať. Pretože dieťa možno naučiť čakať len tak, že vidí moju snahu o trpezlivé čakanie.  

Na prvých stránkach Biblie sa dozvedáme o Božej odvahe zveriť potomstvo, výchovu maličkých bezbranných človiečikov nám ľuďom – slabým, hriešnym ľuďom. 

Takisto sa dozvedáme, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Na čí obraz vychovávame svoje alebo zverené deti? Na svoj obraz? Alebo na Boží obraz? 

A práve vzájomná premena rodiča a dieťaťa na obraz Boží dáva zmysel nášmu putovaniu po zemi. Predstava môjho otca o tom, že zo mňa bude matematik, tak ako ním bol on, sa rýchlo rozplynula. Ale to, čo som si od otca v skutočnosti do života odniesol, bola jeho úcta k múdrosti a snaha o zodpovedný a dôsledný postoj k zverenej úlohe. O tejto múdrej zodpovednosti nehovoril – tento rozmer jeho osobnosti bolo možné pozorovať a táto jeho črta mi vyvstáva pred očami ako zhmotnená spomienka na otca, ako trvalá spomienka na matku. 

V Prísloví 22, 15 čítame: „Bláznovstvo väzí v srdci chlapčaťa, trestajúci prút ho však z tade vyženie.“ 

Diskusie a postoje k trestom sa stále vyvíjajú, občas znetvorujú.Mojej mamy rýchly trest s varechou v ruke bol, viac-menej, účinný liek. Trestala nie rukou. Ruka, ako sme už hovorili, vzťah tvorí, nie rozbíja. To, čo ostalo ako spomienka na tresty, boli mamine slzy, keď ma trestala. Ona vlastne trpela za mňa. Myslím, že pre vzájomný rast cez trest je dôležité to, čo prežíva trestajúci. Zúrivosť a pomsta viac ublížia ako pomôžu. Kristov výkrik: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia“ je, domnievam sa, ten správny vnútorný postoj k zlobe, ktorá z detí občas vyvstane. Vareška s láskou zopár krát svižne priložená na zadok rýchlo pomôže zorientovať sa v spleti pokušení, nálad a múdrych ciest.       

Dieťa musí vedieť, že ruka rodiča je istotou v neistote, že ruka rodiča je to žriedlo, cez ktoré prechádza láska a porozumenie.   

Z detí tínedžeri 

Oľga: Prichádza obdobie tínedžerského veku. Začíname zažívať prvé ovocie toho, čo sme sadili. A nielen to. Pripravujme sa na toto obdobie, pretože ak hovoríme o výchove ako o vzájomnej premene, tak tu nastáva dostatočný priestor na našu premenu. Častokrát je to boj. U nás to bol a je boj o tom, prečo robíme tie veci, ktoré robíme, prečo sa musí upratovať, prečo je dobré vedieť, kde si – a kedy prídeš, prečo nemôžem to alebo ono, veď moji kamaráti môžu... Je to obdobie nekonečných rozhovorov, dohadovaní sa o pravidlách. V tomto období vnímam, že je dôležité  viesť dieťa k zodpovednosti za svoje rozhodnutia a k zodpovednosti za nesenie  dôsledkov, ktoré z rozhodnutí vyplývajú. 

Dobrá správa je, že toto obdobie je dočasné – netrvá večne.  Je dôležité, ako obdobie dospievania spolu s dieťaťom prežívame. Niekedy je to hlavne o modlitbe a pôste, inokedy je to o tom, ako ustáť pravidlá, na ktorých sme sa dohodli, alebo o odpustení a nezištnej láske. Toto obdobie by som charakterizovala  takto: „Je to obdobie, v ktorom dieťa preberá alebo sa stotožňuje s hodnotami, ktoré prezentujeme svojím životom. Alebo sa len čiastočne stotožní s niektorými z týchto hodnôt, alebo tieto hodnoty odmietne.“ 

Je to dôležité obdobie hľadania a nachádzania seba samého a často popierania alebo objavovania Pána Boha. Je úžasné, ak nás naše dieťa prizýva k tomuto hľadaniu. Často prizvanie zo strany dieťaťa začína kritikou toho, ako žijeme, čo robíme. Je dôležité svoj život prehodnocovať a vedieť pripustiť svoje zlyhania. Každý zlyhávame – ak by to tak nebolo, nepotrebovali by sme Pána Ježiša Krista a Jeho odpustenie. Naše deti vedia veľmi dobre, že nie sme dokonalí. Otázka je, čo so svojou nedokonalosťou robíme. 

Tomáš: V Prísloví 22, 6 čítame: „Navykaj chlapca na životnú dráhu, ktorej sa mu treba pridŕžať, a neodchýli sa od nej ani v starobe.“Chápem to tak, že dôležitejšie, než čo bude dieťa v živote robiť, je to, ako to bude robiť. V akom duchu sa ponesie jeho životná dráha, jeho rozhodovanie, jeho postoj k autorite, k slabším, k Bohu, ku sebe. 

Pod slovesom navykaj v tomto texte vnímam, že existuje účinný spôsob prípravy dieťaťa pre život – žiť tak, že dieťa pozorovaním života rodiča si navykne na spôsoby a rozmýšľanie, ktoré sú rodičovi vlastné. Samozrejme sa o spôsoboch a o rozmýšľaní v živote aj rozprávame. Musí byť zhoda medzi mojím životom a tým, čo hovorím, pretože dieťa si  navykne na to, čo vidí u rodiča. A skôr či neskôr tak začne žiť aj ono. S obavami, niekedy s hrôzou zisťujem, ako naše deti verne kopírujú a preberajú tie moje zvyky a prejavy, na ktoré nie som dvakrát hrdý. 

Osamostatnenie 

Oľga: A je tu obdobie, kedy osamostatňovanie dieťaťa a odpútavanie sa rodiča od dieťaťa dostáva konkrétnu podobu. Dieťa odchádza na VŠ, prirodzene túži bývať bez rodičov, pracovať, oženiť sa, vydať, vytvoriť svoju rodinu. Je to tiež veľmi náročné obdobie. Veď o toto nám išlo! Pripraviť dieťa na samostatné zvládanie života. 

Osamostatňovanie nezačína v 18. ani v 15. roku dieťaťa. Tento proces začína naším postojom k dieťaťu od narodenia. Anna mentálne vrátila Pánu Bohu Samuela ešte pred jeho narodením. To, ako dieťa vediem k tomu, aby raz zvládlo osamostatnenie od nás rodičov so všetkým, čo k tomu patrí, je dôležité pestovať v každom období jeho aj môjho života. Vo svojej praxi sa stretávam častejšie s tým, že rodičia sa nevedia odpútať od svojho dieťaťa, ako s tým, že by sa dieťa nechcelo osamostatniť od rodičov. Odovzdávať svoje dieťa Pánu Bohu v každodennom živote znamená nastúpiť vedome na cestu vedenia k samostatnosti v každej oblasti života už v detstve. Vytvárať mu priestor pre otázky, ktorými sa dostáva ďalej – k porozumeniu, ako a prečo veci v živote fungujú alebo nefungujú, kto som a prečo som tu, čo znamená v sionskej reči „spasenie, hriech, Božia vôľa“ a pod. Viesť ho životom, ktorý je v súlade s mojím poznaním Božieho slova. Sprostredkovávať mu Božie slovo čítaním, štúdiom, rozhovorom. Dávať mu priestor od malička k rozhodovaniu primerane jeho veku. Viesť ho k zodpovednosti s  láskou a porozumením. Nenaviažme sa prosím na svoje deti tak, že sme im prekážkou k osamostatneniu. To, čo si kompenzujeme naviazanosťou na dieťa, prenesme na Pána Boha, ktorý nám vie naplniť každé z našich očakávaní svojím spôsobom a v svoj čas. 

Pri pádoch našich detí je namieste prehodnocovať svoj život a svoje postoje. Nebojme sa pomenovať tie veci, kde vidíme a prežívame obvinenie Duchom Svätým. Obvinenie za veci, ktoré sme zanedbali – zanedbávame, za veci, ktoré sme robili – robíme a nie sú správne. Obvinenie z toho, že sme málo svoje deti povzbudzovali a povzbudzujeme. Obvinenie z toho, že sme ich viedli a vedieme hlavne k užívaniu si na tomto svete. Obvinenie z toho, že sme im obraz Pána Boha natoľko skrivili, že Boha ani nehľadajú. 

Keby sme pri tomto obvinení ostali stáť, tak by sme my prví a pravdepodobne mnohí z nás upadli do beznádeje. Uvedomujem si a nechcem tým výchovu detí zľahčovať, že každý z nás, aj pri najlepšom vedomí a snahe, veľa vecí vo výchove zbabreme.Verím, že naše slabosti a prehry vyniesol Kristus na kríž a hovorí nám, že Jeho moc sa v našej slabosti dokonáva. 

V evanjeliu Jána 9, 1–3 čítame:  A idúc pomimo videl (Pán Ježiš) človeka, slepého od narodenia. A jeho učeníci sa ho opýtali a riekli: „Rabbi, kto zhrešil, on a či jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ Ježišodpovedal: Ani on nezhrešil ani jeho rodičia, ale aby boli skutky Božie zjavené na ňom. 

Tiež je dôležité brať na zreteľ, že naše deti preberajú zodpovednosť za svoj život a niektoré veci v životoch nás všetkých sa dejú nie preto, lebo sme my zhrešili, ale preto, aby sa Božie meno oslávilo.Som Pánu Bohu vďačná za Tomáša, môjho manžela, pretože je pre mňa veľkým obohatením svojimi pohľadmi, svojím humorom pri výchove našich synov. 

Sme Pánu Bohu veľmi vďační za našich synov – Tomáša, Dávida, Šimona. 

Chcela by som Pánu Bohu poďakovať aj za všetky ženy a mužov, ktorí ostali slobodní, alebo v manželstve bez detí, pretože mnohí z nich sa stali vzácnou súčasťou  cirkevnej rodiny, prispeli a prispievajú svojimi modlitbami, praktickou pomocou k výchove detí mnohých z nás.

 

Syn Tomáš, 25 rokov 

Dostalo sa mi privilégium povedať niečo počas kázne mojich rodičov. V Cirkvi bratskej na Cukrovej 4, a teraz mám možnosť sem aj niečo napísať. Chcem hovoriť o prvej časti verša „Preto muž opustí svojho otca i matku a priľne k svojej žene,“ ktorý je z Genezis 2. Teda o osamostatnení sa dieťaťa od rodičov. Budem to hovoriť z pohľadu chlapca, mladého muža a teda predovšetkým to, čo budem hovoriť, je myslené na nás mužov. Chcem spomenúť dve obdobia v mojom živote. To prvé skôr z pohľadu výchovy rodičov, a to druhé skôr z pohľadu nás mužov a našej zodpovednosti osamostatniť sa. Po strednej škole som vo veku 20 rokov odišiel do zahraničia pracovať a študovať. Rodičia v tomto období urobili dve rozhodnutia, ktoré spätne vnímam ako požehnanie. To prvé bolo, že mi dali slobodu sa rozhodnúť, ako budem pracovať, čo budem študovať, kde budem chodiť do kostola a tak ďalej. Mali o mňa záujem a verím, že sa za mňa modlili a mysleli na mňa, aby som kráčal po Božích cestách, ale neurčovali tú cestu za mňa. 

Stáli na kraji toho „bazéna“ a pozerali sa, ako sa učím plávať. Druhá vec, čo urobili, bolo, že mi nedávali príliš veľa pomocných barličiek. Keď bol problém, tak ja som bol ten prvý, čo ho riešil. 

Pamätám si na situáciu, keď som po prvom semestri už nemal peniaze na internáta od rodičov zaznel oznam, že pokiaľ si nenájdem prácu, tak budem musieť skončiť so školou. Ono to znie tak troche drsne, aj to bolo v niečom drsné, ale vnímam ako dôležité, aby deti boli vystavované situáciám, ktoré musia vyriešiť samé. Preto, rodičia, ak zoberiete slobodu dieťaťu – aj keď možno s dobrým úmyslom, aby dieťa neurobilo v živote zbytočnú chybu – tak môže byť výsledkom to, že urobí tú chybu natruc. A možno sa tiež s dobrým úmyslom budete snažiť vyriešiť dieťaťu každý problém, ktorý nastane, ale nakoniec výsledkom môže byť to, že sa dieťa nenaučí brať celkom zodpovednosť za svoje činy. 

Druhé dôležité obdobie, o ktorom chcem hovoriť, je o úlohe nás mužov osamostatniť sa. Minulý rok som sa odsťahoval od svojich rodičov. Verím, že to bolo, vďaka Bohu, v dobrom čase. Viac som si uvedomil, ako je dôležité, aby sa muž osamostatnil v každej oblasti. Či už emocionálnej, finančnej, vzťahovej, duchovnej a teda aj v bývaní. Zdá sa mi, že pokiaľ sa muž neosamostatní v niektorej z týchto oblastí, tak tie ostatné sú tým ovplyvnené, teda brzdené. Akoby tá jedna oblasť, čo je pribrzdená, dokázala pribrzdiť aj ostatné. Z racionálneho hľadiska sa nám môže zdať, že načo sa odsťahovať, veď doma to mám lacnejšie, a až keď si nájdem ženu, potom to budem riešiť. Nepovažujem to za správny postoj, pretože ako muž nemôžem dovoliť, že budem pribrzdený v nejakej oblasti osamostatnenia sa z dôvodu, že je to výhodnejšie, lacnejšie. To, že muž opustí svojho otca a matku, je oznam, nie podnet na diskusiu, či sa má osamostatniť. Mladí muži, chcem nás povzbudiť, aby sme sa nebáli osamostatniť vo všetkých oblastiach, lebo som presvedčený na základe Božieho Slova, že to tak máme robiť. A ešte dodávam, že je potrebné riešiť to spolu s Bohom, nevynechať ho z tohto dôležitého procesu. 

 

Tomáš: Ďakujem Pánu Bohu za Oľgu, za jej odvahu byť mojou manželkou, za jej porozumenie úlohe matky, za jej ženskosť. Má to s nami, štyrmi chlapmi, ťažké, ale vďaka nej je život krajší.    

Vnímavý vzťah cez podanú ruku na spoločnej ceste, na ktorej slová dopĺňajú skutky, je predpoklad pre rozvážnu výchovu. Výchova je vzťah, v ktorom sa ja, rodič, môžem stále učiť od iných a aj od svojich detí a v ktorom dieťa môže nasávať to, čo v skutočnosti pre život potrebuje. 

Amen