Vytlačiť tútor stranu

Judeo - Kresťanská Európa a Islam II

     

                                                     

                                                     profesor Abrahim H. Khan           

                                                     rozprával sa Ervin Hladnik - Milharčič           

 

Abrahim H. Khan, je profesorom na Trinity College v Univerzite v Toronte. Vedie nielen postgraduálne štúdium filozofie, ale pôsobí tiež v oblasti komparatívnej religionistiky, venuje sa etike vo filozofii a teológii, vzťahom medzi vedou a náboženstvom . Je mimoriadne odborne zdatný a aktívny vo viacerých krajinách sveta vrátane postkomunistických. Od roku 2007 spolupracuje aj s FF UKF v Nitre. Zúčastnil sa a viedol medzinárodné konferencie v spolupráci so slovenskými vedcami v Nitre (2007, 2011) a Ljubljane  (2012–2014). V čase, keď koalícia NATO de facto vstúpila do vojny s Kalifátom, zúčastnil sa v Slovinsku sympózia o Kierkegaardovi a vo vydavateľstve Apokalipsa v Ľubľane vydal knihu s názvom Dejanski posameznik (Skutočný jednotlivec). V tom čase sa zrodil aj tento rozhovor. Prvú časť sme uverejnili v minulom čísle Dialógu, dnes prinášame jeho druhú časť.

 

 

 Ešte pred dvoma rokmi sme boli presvedčení, že arabské spoločnosti v Tunisku a na káhirskom Tahrire dospeli k modernite. Teraz hovoríme o masových exekúciách, náboženských vodcoch, svätej vojne. Každou ďalšou vojnou sa posúvame čoraz bližšie k 14. storočiu.

A nie prvýkrát. To nie je charakteristické len pre arabský svet, ale aj pre Európu. Rusko v 19. storočí zmeškalo priemyselnú revolúciu a na začiatku 20. storočia nám chcelo rozprávať o demokracii. No v dejinách ruského cárstva zívala diera ako dôsledok spomínaného omeškania. Zaplnila ju ruská inteligencia, ktorá žiadala revolučné zmeny, ľudí a štát však priviedla zo zajatia cárskeho absolutizmu rovno do náručia totalitarizmu. Pritom túžby po napredovaní a pozitívnych zmenách boli veľmi úprimné. Na Blízkom východe máme do činenia s podobným fenoménom. Západ narýchlo potlačil niekoľko režimov na Blízkom východe a nastolil nový stav. Pozičná situácia v teréne bola výhodná. Na námestí Tahrir chceli za noc vytvoriť modernú spoločnosť. Zdalo sa, že stačí lusknúť prstami a moderná spoločnosť bude tu. Rovnako ako v Rusku pred prvou svetovou vojnou, ani tu nemali potrebnú infraštruktúru na vykonanie zmien. Mali len armádu a byrokratov. Ak zničíte armádu a administratívu, čo urobili Američania v Iraku, tak neostane vôbec nič. Zabudnite na modernú spoločnosť. Zabudnite na spoločnosť. Všetko sa zrúti. To je jedna strana Ameriky, tá zničujúca. No existuje aj druhá strana. Predstavuje príťažlivý spôsob života, ktorý nie je zaťažený celým tým nákladom, ktorým je obťažkaná Európa. Preto môže Amerika omnoho viac investovať do výskumu a vývoja; nemusí totižto platiť svoje dejinné dlhy. Okrem toho, americký kapitalizmus je presvedčený o svojej božskej povahe. Z ničoho dokáže vytvárať bohatstvo. Mnohé krajiny nevedia, čo je to kapitalizmus a s výskumom a vývojom majú ťažkosti. Zdá sa im, že všetok technologický pokrok prichádza z Ameriky. Časť spoločnosti – a to v rozličných krajinách sveta – chce spolupracovať na projekte globálnej kapitalistickej spoločnosti a kapitalizmus vníma ako jedinečné riešenie všetkých problémov sveta. Samozrejme, kapitalizmus takýmto riešením nie je. Aj v Amerike sú hladní ľudia, ktorí majú problém, ako prežiť a nikto im nepomôže. Ale tých nevidíme – aj to je súčasť kapitalizmu – a prijímame to ako samozrejmosť.       

Keď politici vyrobia medzinárodnú krízu a keď potom nivočia ľudské obydlia, vedia, že dobrým kresťanom pri tom bude krvácať srdce. Za nimi prídu na miesto mimovládne organizácie a všetok ten chliev pekne vyčistia. Znovu vybudujú nemocnice a školy a všetkým nám bude zase dobre. Bombardujeme Palestínčanov, Afričanov, Arabov, Ukrajincov. Politici vedia, že za bombardérmi príde humanitná pomoc a navodí pocit dobrodenia. Pod rovnakou zástavou, pod akou padali bomby, sa teraz rozdeľujú potraviny deťom. Prečo je to tak? Mne sa to vidí až priveľmi očividné. Moja vlasť, Kanada, je druhým najväčším výrobcom zbraní na svete. Ak chcete rozumieť konfliktom, ktoré sa vydávajú za náboženské, nahliadnite do ekonómie a politiky. Nemôžete sa čudovať, že politický odpor narastá. Myslím si, že viera je v politike iba nástroj, prostriedok. Hra v medzinárodných vzťahoch na Západe vždy spočívala na moci a dohľade. To platí tak pre „prípad“ Bagdad, ako aj pre Kyjev. Ukrajinský patriarcha v Kyjeve je v konkurenčnom vzťahu s ruským patriarchom v Moskve. Človeku sa zdá, akoby spor prebiehal iba medzi týmito dvoma svetmi. Náboženské inštitúcie sú do procesu síce zapletené, no ide o politickú hru a hrá sa o moc, nadvládu a kontrolu územia. Rovnakú hru hrajú aj na Blízkom východe. Človeku by sa chcelo povedať, že ľudia zápasia o to, koho boh je väčší, v skutočnosti však prebieha boj o prerozdelenie moci medzi krajinami, kontrolu zdrojov a vytyčovanie nových hraníc. Ako vo väčšine vojen na svete. To je podstata dnešnej situácie. Nie som presvedčený o tom, že by sme dôvod tohto vývoja udalostí mohli hľadať v náboženstve. Organizované náboženstvo máme v Mosule aj v Bagdade, ale to, čo tu prebieha, sa tak, ako všade inde, riadi politickými cieľmi. Podľa politickej logiky sú veci jasné. Prečo by Rusov nemalo znepokojovať, ak si Ukrajina želá pripojiť sa k NATO? Keď sa niekto priblíži ku Kube alebo k Latinskej Amerike, Američania okamžite dostávajú dyzentériu. Prečo by Rusi nemali mať podobné tráviace ťažkosti? 

 Moderná politika sa v tých najnečakanejších chvíľach odvoláva na Boha. Náboženstvo sa stalo príručným nástrojom pre Abu Bakra al-Baghdada, generála al-Sisiho, Georgea Busha, Baracka Obamu, Tony Blaira alebo Davida Camerona. Nie je to príliš silný inštrument? Ak sa odvoláte na Boha, niet ďalej o čom diskutovať. Teraz sa bojíme Kalifátu a cítime sa ohrození, výsledkom však je, že európski moslimovia sú už podozriví, že všetci merajú cestu do Sýrie. Ako sa tomuto vyhnúť?

Realisticky povedané, myslím si, že sa tomu vyhnúť nemôžeme. V kresťanskej teológii je ľudská prirodzenosť veľmi hriešna – všetci teológovia nám to hovoria. Všetko, čo človek urobí, je nedokonalé, a taký je aj každý ľudský konštrukt. Reinhold Niebuhr v knihe Morálny človek a nemorálna spoločnosť dobre vystihol toto pnutie zvnútra kresťanskej idey, v zmysle, že človek je fragmentarizovaná bytosť, ktorá si praje, aby ju Boh uzdravil. Všetko, čo človek robí, je nedokonalé. Preto nemôže uspieť, vždy znova a znova. Ľudské úsilie jednoducho ustavične plodí len a len nedokonalý výsledok. Vždy niečo chýba. Pýtali ste sa, ako sa môžeme vyhnúť katastrofe, ktorej sa bojíme. Ak platí to, čo som doteraz povedal, potom sa jej nemôžeme vyhnúť. Môžeme sa však pokúsiť zmierniť účinky, ktoré tento konflikt so sebou prinesie. Obidve strany sú veľmi odhodlané. No v Európe je niekoľko moslimských teológov, ktorí sa nechávajú inšpirovať takými mysliteľmi, ako bol pakistanský filozof a básnik Mohammad Alam Iqbal. Študoval na Západe a sympatizoval so západným myslením. Hovoril o nevyhnutných zmenách v islamských krajinách. Nebrali ho veľmi do úvahy, teraz sa ním však vážne zapodievajú napríklad v Turecku. Aj v Škandinávii oňho prejavujú istý záujem. Je dosť veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú pochopiť, čo sa nám to vlastne stalo, a hľadajú východisko. Veria, že ho nájdu. Ja sám som o čosi pesimistickejší. Myslím si, že ani hlbší pohľad na vec nám nepomôže. Chápanie problému nemožno použiť ako upokojujúci prostriedok tam, kde ľudia bažia po moci a vplyve.   

Ľudí je možné pochopiť. Barack Obama je však ako človek pravdepodobne celkom iný, než Obama ako prezident v úlohe vodcu a vládcu. To dvoje je potrebné rozlišovať. A to isté zrejme platí aj o Vladimirovi Putinovi alebo Angele Merkelovej v Nemecku. Práve Merkelová vypustila niekoľko oslích výrokov o Ukrajine, čo je prekvapujúce. Pochopiť ju môžem len ako politického človeka, uvedomujúc si, koľko rozličných úvah, ktoré ju nútia hovoriť nezmysly, asi musí mať na zreteli. Je nepríjemné pozerať sa na múdreho človeka, ktorý musí hovoriť hlúposti, aby mohol vykonávať svoje zamestnanie politika a aby mal šancu zvíťaziť aj v ďalších voľbách. Náboženstvo nevidí ďalej než politika a v podobnej kombinácii sa dosť zle orientuje.

V súčasnosti sme však konfrontovaní s vojenskou silou, ktorá spočíva práve na kombinácii politiky a viery, resp. náboženstva. Politický islam, ktorý vychádza z doslovného čítania Koránu a z jeho premietnutia do organizácie štátu, zodpovedá ideológii Kalifátu. Tak je to zapísané v Koráne a tak to aj bude. Je politický islam politický alebo náboženský pojem?

Nie je to náboženský pojem – je to veľmi moderný pojem. Otázka znie: Vznikol na Západe, kde sa pokúšame oddeliť islam ako náboženskú tradíciu od islamu ako politického prostriedku, alebo ho vytvorili moslimovia, hľadajúc náplasť na svoje nešťastie, až postupne dospeli k tomuto rozlišovaniu? Ak si vezmeme knihu a čítame ju doslova ako súbor návodov či prikázaní, ide o veľmi neinformovaný prístup ku Koránu. Vodcovia tohto hnutia tak prezradili svoje poslanie. To platí o každom náboženstve, ktoré číta doslovne svoje sväté texty, aj o kresťanstve a hinduizme. Ale naším problémom je teraz islam. Doslovné čítanie v skúške neobstojí. 

Prečo nie? Medzi všetkými ostatnými čítaniami sa ukázalo ako najúčinnejšie.

Áno, ale je výsledkom nevzdelanosti. Šaría je vybudovaná na knihe a na prorokovej tradícii, na Hadísoch. Existuje celá veda o tom, ktorý súbor Hadísov je významný. Na rôznych koncoch sveta považujú za autoritatívne rozličné školy Hadísov. Určujúce sú Džafari, Hanafi, Maliki, Šafi´i a Hanbali. Popri nich ešte existuje Tafsir, interpretácie Koránu v početných zväzkoch. V západnej tradícii Tafsiru rovnocenne zodpovedá exegéza Biblie. Islamská náboženská tradícia predstavuje bohatstvo – obsahuje veľké množstvo štúdia i poznatkov, s ktorým nemôžete zaobchádzať tak, že vezmete do ruky knihu a riadite sa len podľa nej. Nemôžete takto postupovať a tvrdiť, že sa riadite moslimskou tradíciou. Hnutie vahhábistov a im podobných chce islam očistiť od všetkých historických nánosov rozličných interpretácií a vracia sa k doslovnému čítaniu svätého textu. Argumentujú tým, že chcú vylepšiť, napraviť náboženskú tradíciu, ktorá bola skorumpovaná. Hlavným problém pokusov o reformované náboženstvá je skutočnosť, že aj oni sa môžu stať skorumpovanými. Nemecký teológ Paul Tillich tvrdí, že protestantská tradícia predstavuje tradíciu protestov proti všetkému, čo by v náboženstve mohlo vyústiť do ideológie alebo idolatrie. V tomto zmysle protestantizmus nie je náboženstvo, hoci ľudia ho berú ako náboženstvo. V skutočnosti je protestným hnutím proti akejkoľvek forme náboženstva, ktorá by mohla vyústiť do modloslužobníctva. Vahhábi dospel k rovnakému bodu. Ale medzi úradným náboženstvom a náboženskou tradíciou je veľký rozdiel. 

V čom je ten rozdiel?

Náboženstvá sú organizované politické spoločenstvá, osobná viera je však niečo celkom iné a s politickými ambíciami cirkví nemá nič spoločné.

 Viera je dobrá, ale jej politická organizácia je zvrátená, resp. túto vieru kazí? Nie sme k osobnej viere až príliš zhovievaví ako k niečomu dobrému, čo sa až v organizovaných náboženstvách zvrháva na politickú ideológiu? Skôr či neskôr sa individuálna viera vždy znova ocitne v náboženských vojnách na strane politickej ideológie. Nemôže byť teda problémom už samotná viera?    

Nepovedal som, že „viera je dobrá“. Rozumiem ale, čo chcete povedať. Poviem to úplne jasne. Viera je monoteistický výraz, ktorý platí len pre tri monoteistické náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo a islam. V hinduizme alebo budhizme ju nenájdete. Viera je spôsob jestvovania vo svete, cirkev zase predstavuje oficiálne náboženstvo. Teda niečo celkom iné. Abu Bakr al-Baghdadi môže mať práce, koľko chce. Organizované náboženstvo učí ľudí, akým spôsobom majú existovať vo svete a učí ich, čo je správne a čo nie. „Počúvaj, syn môj,“ – hovorí: „Naša náboženská tradícia učí, že v živote sa môžeš správať takto a takto, všetko ostatné je hriech.“ Čiže – alebo takto, alebo smrť.

To, čo učí organizované náboženstvo, sa rýchlo stáva štandardom, normou a zákonom. Tobôž, ak v jeho mene mávate šabľou nad hlavou. Zároveň je to dobrá cesta k modloslužobníctvu. Konštatovanie typu „toto je jediný spôsob, ako veci robiť“ je dobrý začiatok, ako zísť z cesty a klaňať sa idolom. Účelom organizovaného náboženstva ako oficiálnej inštitúcie je, aby vás naučilo gramatiku viery. Každá viera má svoju gramatiku. Učíte sa ju od duchovných, od cirkví alebo od múdrych ľudí, ktorým nechýbajú vedomosti. Gramatika, ktorú vás učia, sa často stáva prísnym pravidlom, ktoré nemôžete obísť. Jazyk viery sa stane tuhý, bez života. Prestane sa rozvíjať a vyvoláva konflikty. Podobne ako pri každom inom jazyku. Ľudia, ktorí vedia písať, interpretujú pravidlá po svojom. Porušujú ich, alebo si utvárajú vlastné, aby sa priblížili tomu, čo by radi vyjadrili. Ich pričinením sa jazyk rozvíja a títo ľudia sú v ustavičnom konflikte s oficiálne normatívnou gramatikou. Rovnako je to s organizovanými náboženstvami. Organizované náboženstvo môže založiť armádu, ktorá ľuďom vnúti rešpekt a uctievanie iba jedného zoznamu pravidiel. Ale padajú hlavy.

Náboženské tradície sa nezapodievajú pravidlami, ale bytostnými otázkami. Monoteistické tradície sa zaoberajú vzťahom medzi človekom a Bohom. Tým, ako si vediete na svete, ťažkosťami, ktoré z toho vyplývajú a spôsobmi, ako tieto ťažkosti riešiť. Kresťanstvo a islam ako náboženské tradície v tom majú úplne jasno. Ak sa budete držať svojej viery, budete pre ňu nekonečne trpieť. Obidve vám povedia aj to, že Boh je milosrdný a na vašej ceste vám bude nablízku.

Týmto spôsobom možno vysvetliť aj vzťah medzi Bohom a bojovníkmi za Kalifát. Upadli do omylu. Často môžete počuť, že horliví bojovníci sa držia pravidiel, lebo by radi dospeli do raja. Obetujú sa, pretože chcú byť mučeníkmi a svoju púť by tak chceli urýchliť. To je hlúposť. Islam od ľudí nežiada, aby sa stali mučeníkmi, ale aby žili pravdu, resp. v pravde. S kresťanstvom je to rovnako. Ak podľa neho žijete, ocitnete sa vo veľkých ťažkostiach. No nie s inštitúciami. Čakajú vás ťažké morálne konflikty, ktoré budete môcť vyriešiť iba tak, že porozmýšľate o svojej viere ako o spôsobe alebo ceste, ktorá vás privedie k vnútornému mieru a milosrdenstvu. Politické fantázie o mučeníctve alebo raji jednoducho necháte plávať. Ak praktikujete náboženstvo preto, aby ste prišli do neba, nesprávne čítate aj evanjeliá, aj Korán. Nie ste viac veriacim; zmenili ste sa na politika. Napriek všetkej náboženskej ikonografii, Kalifát je politický útvar. Čím skôr to pochopíme, tým skôr budeme vedieť, ako s ním naložiť. 

 


Previous page: Božia agónia
Nasledujúca stránka: Božia agónia